Riziko vzniku prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente pri použití syntetického implantátu v rámci operačnej liečby prolapsu panvových orgánov

Stiahnuť PDF English info

Risk of the prolapse „de novo“ in primary unaffected compartment by using the syntethic mesh in the surgery treatment of the pelvic organe prolapse

Objective:
The aim of this retrospective trial was to evaluate the risk of the prolapse „de novo“ in primary unaffected compartment by using the syntethic mesh.

Design:
Rerospective multicentric trial.

Setting:
2^nd department of Gynaecology and Obstetrics, Medical Faculty of Safarik’s University and L. Pasteur Hospital, Košice and Gynaecology department, Gynpor, s.r.o., Sliač, Slovakia.

Population and methods:
One hundred and eleven women with stage ≥2 prolapse according to the Pelvic Organe Prolapse – Quantification (POP-Q) system was enrolled into the study. In group MESH A (anterior compartment) was 86 (17x Prolift Anterior; 69x Prolift Anterior like MESH and group MESH P (posterior compartment) was 25 (9x Prolift Posterior; 16x Prolift posterior like MESH) of enrolled women. The primary outcome was the risk of POP ≥2 „de novo“ prolapse in primary unaffected compartment at 12 months follow-up. The second was the efficacy of the treatment by using synhetic mesh. Third was: Did uterus sparing operation increase the risk of reccurance of the prolapse. Complications was also reported.

Results:
For subject attendigs the 12-month follow-up, the risk of „de novo“ prolapse in MESH A group was 20.9% (17/86) compared with only 16% (4/25) in the MESH P group and was not significantly different (p<0.13). The efficacy was 91.6% in the MESH A group and 84% in the MESH P group and was not significantly different. Uterus sparing operation did not increase the risk the prolapse „de novo“ in primary unaffected compartment. Vaginal mesh exposure occured in 14.4%.

Conclusion:
Vaginal repair by using MESH is effective in the treatment of the pelvic organe prolapse, but is posible to provoke the development of prolapse in primary unaffected compartment.

Key words:
pelvic organe prolapse, mesh, retrospective trial.

Autori: P. Urdzík ¹; J. Galád ²; A. Ostró ¹
Pôsobisko autorov: II. gynekologicko-pôrodnícka klinika LF UPJŠ a UN L. Pasteura, Košice, prednosta prof. MUDr. A. Ostró, CSc. ¹; Gynekologické oddelenie, Gynpor, s. r. o, Sliač, primár MUDr. J. Galád ²
Vyšlo v časopise: Ceska Gynekol 2011; 76(4): 321-326

Súhrn

Cieľ:
Zistiť riziko vzniku prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente pri použití syntetického implantátu v rámci operačnej liečby prolapsu panvových orgánov.

Typ štúdie:
Multicentrická retrospektívna štúdia.

Názov a sídlo pracoviska:
II. gynekologicko-pôrodnícka klinika LF UPJŠ a UN L. Pasteura, Košice a Gynekologické oddelenie, Gynpor, s.r.o., Sliač.

Súbor a metodika:
Do štúdie sme zaradili 111 žien, ktoré boli prijaté pre prolaps panvových orgánov so stupňom ≥2 podľa klasifikácie Pelvic Organe Prolapse – Quantification (POP-Q) v rokoch 2007–2009. Podľa typu defektu a implantátu sme pacientky rozdelili do dvoch skupín: defekt v prednom kompartmente MESH A (17xProlift Anterior; 69x strihaný GYMESH) a defekt v zadnom kompartmente MESH P (9x Prolift Posterior; 16x strihaný GYMESH). Za úspešnú korekciu sme považovali v 1-ročnom follow-up ak POP-Q ≤1. Za vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente sme považovali ak POP-Q ≥2. Pomocou χ2 testu sme určili štatitistickú významnosť (p<0,05). Sledovali sme, či zachovaná maternica nezvyšuje riziko recidívy defektu. Sledovali sme aj výskyt komplikácií.

Výsledky:
V l-ročnom follow-up sme dosiahli efektivitu pri korekcii defektu predného kompartmentu v skupine MESH A 91,6 % (79/86) oproti skupine MESH P 85 % (35/41). Rozdiel nebol štatisticky významný. V skupine MESH A došlo častejšie ku vzniku prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente oproti skupine MESH P: 20,9 % (17/86) vs 16 % (4/25), rozdiel však nebol štatisticky významný. U pacientok so zachovanou maternicou sme nezistili štatisticky významne zníženú efektivitu resp. zvýšenie rizika vzniku prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente. V súbore sa vyskytlo 14,4 % protrúzií. Vyriešené boli konzervatívne.

Záver:
Využitie syntetického materiálu predstavuje efektívnu a bezpečnú metódu pri korekcii defektu prolapsu panvových orgánov. Na druhej strane môže spôsobiť vznik prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente a tým znižovať spokojnosť pacientok s výsledkom operácie.

Kľúčové slová:
prolaps panvových orgánov, mesh, retrospektívna štúdia.

ÚVOD

U žien s anamnézou aspoň jedného spontánneho pôrodu sa vyskytuje defekt v podpore panvového dna až v 50 % prípadov, pričom sa predpokladá, že celkovo má žena asi 11% riziko operačnej liečby do 80. roka života [16]. Rekonštrukčná chirurgia v rámci operačného riešenia defektov panvového dna a inkontinencie moču prešla mnohými zmenami počas posledných 20 rokov. Jedným z dôvodov je vysoké riziko recidívy prolapsu po primárnej aj sekundárnej operačnej liečbe, ktoré sa pohybuje priemerne okolo 29 % [19]. Riziko recidívy prolapsu stúpa zároveň počtom následných operačných riešení. Tieto faktory viedli k hľadaniu nových možností, ktoré by zabezpečili trvalé riešenie defektu. V posledných rokoch túto možnosť predstavuje využitie syntetických materiálov v podobe polypropylénových sietí (MESH).

Zavedenie implantátov viedlo k zvýšeniu úspešnosti korekcie defektu na 70–98 % [2, 11]. V kontraste s efektivitou korekcie defektného kompartmentu je však riziko vzniku defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom priestore v prípade techník s použitím MESH vyššie, od 15–22 % [17, 20], oproti klasickým technikám 5 % [5].

Cieľom štúdie bolo zistiť riziko vzniku prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente pri korekcii defektov panvového dna pomocou implantátov a navrhnúť racionálny postup.

SÚBOR PACIENTIEK A METODIKA

Štúdia bola retrospektívna multicentrická nerandomizovaná. Súbor tvorilo 111 žien, ktoré boli operované na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LF UPJŠ a UN L. Pasteura v Košiciach a gynekologickom oddelení, Gynpor, s.r.o. v rokoch 2007–2009 pre prolaps panvových orgánov. Do štúdie boli zaradené ženy, u ktorých bol zistený stupeň prolapsu panvových orgánov ≥2 podľa klasifikácie POP-Q (Pelvic Organe Prolapse – Quantification) [4]. Podľa typu defektu a operačnej korekcie sme rozdelili pacientky do dvoch skupín. Do skupiny MESH A sme zaradili 86 (77 %) žien, ktoré boli prijaté s defektom v prednom kompartmente a do skupiny MESH P sme zaradili 25 žien (23 %) s defektom v zadnom kompartmente. Predpokladali sme, že uterus záchovná operácia bude znižovať efektivitu resp. zvyšovať riziko vzniku defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente. Preto sme skupiny rozdelili do podskupín podľa toho, či u pacientky bola v minulosti vykonaná hysterektómia:

MESH AU (uterus in situ): n = 63
MESH AH (st.p.hysterectomiam): n = 23
MESH PU (uterus in situ): n = 4
MESH PH (st.p.hysterectomiam): n = 21.

U každej pacientky vo všetkých podskupinách sme určili hodnoty referenčných bodov podľa POP-Q Aa, Ba, C, D, Ap, Bp a tvl pri prijatí a v 1-ročnom follow-up. Pre každú skupinu a každý referenčný bod (pri prijatí a v 1‑ročnom follow-up) sme vypočítali medián a smerodatnú odchýlku. Pomocou párového t-testu sme vypočítali štatistickú významnosť, pričom za významnú sme považovali hodnotu p<0,05. U každej pacientky vo všetkých podskupinách sme pri prijatí a v 1-ročnom follow-up určili stupeň defektu v operovanom a neoperovanom kompartmente podľa POP-Q. Za úspešnú korekciu v operovanom kompartmente sme považovali stupeň ≤1. Za vznik prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente sme považovali stupeň ≥ 2 podľa POP-Q. Dosiahnuté výsledky v skupinách (MESH A, MESH P) a podskupinách (MESH AU, MESH AH, MESH PU, MESH PH) sme porovnali pomocou χ² testu a určili štatistickú významnosť, pričom za významnú sme považovali hodnotu p<0,05. Štatistická analýza bola vykonaná pomocou programu Arcus Quickstat Biomedical 1.1.

Operačná technika a typ materiálu

V skupine MESH A sme u 17 žien v rámci rekonštrukcie prevažujúceho defektu v prednom kompartmente zaviedli implantát Prolift Anterior (Gynecare, Summerville, USA) a u 69 žien vystrihnutý 4ramenný implantát, ktorý bol vystrihnutý podľa šablóny a tvarom (plochou) a dĺžkou ramien bol rovnaký ako originálny kit (Gynemesh 25x25 cm, Gynecare, Summerville, USA). V skupine MESH P sme u 9 žien v rámci rekonštrukcie prevažujúceho defektu zadného kompartmentu zaviedli implantát Prolift Posterior (Gynecare, Summerville, USA) a u 16 žien vystrihnutý 2ramenný implantát, ktorý bol vystrihnutý podľa šablóny a tvarom (plochou) a dĺžkou ramien bol rovnaký ako originálny kit (Gynemesh 25x25 cm, Gynecare, Summerville, USA).

Predný kompartment: horné troakáre sme zaviedli cez mediálny okraj obturatórneho foramenu v rovine vonkajšieho uretrálneho ústia a dolné troakáre sme zaviedli 1 cm laterálne a 2 cm distálne od horného ramena metódou „out-in“. Trajektória všetkých troakárov viedla cez arcus tendineus fasciae pelvis. Horné troakáre boli zavedené okolo dolného ramena lonovej kosti pod digitálnou kontrolou, dolné troakáre sme zaviedli „naslepo“ až do vzdialenosti 1 – 2 cm od spina ischiadica, kde sme prenikli cez arcus tendineus [7]. U žiadnej pacientky nebola vykonaná konkomitantná operácia (plastika, suburetrálna páska ap.).

Zadný kompartment: Troakáre boli inzerované 3 cm laterálne a 3 cm distálne od ritného otvoru cez ischiorektálnu fossu popod m. ileoccocygeus. Vo vzdialenosti 2 cm distálne a mediálne od spina ischiadica sme troakárom prenikli cez ligamentum sacrospinosum v pararektálnom priestore [7]. U žiadnej pacientky nebola vykonaná konkomitantná operácia (plastika, suburetrálna páska ap.).

Pred zavedením implantátu sme v obidvoch skupinách prepláchli uretro-vezikálny alebo pararektálny priestor roztokom Betadine. Implantát bol inzerovaný metódou tension-free.

VÝSLEDKY

Súbor tvorilo 111 žien, ktoré sme rozdelili do dvoch skupín MESH A (86 žien) a MESH P (25 žien) podľa typu defektu a použitého implantátu.

V tab. 1 je uvedená základná charakteristika súboru z hľadiska veku, parity, krvnej straty počas operácie, prekonaných operácií a hysterektómií v anamnéze a výskytu peroperačných, včasných a neskorých pooperačných komplikácií.

Korekcia defektu v prednom kompartmente – skupina MESH A

Do skupiny MESH A sme zaradili 86 žien s prevažujúcim defektom v prednom kompartmente, kde POP-Q ≥2. Priemerný vek bol 61,4 roka (54–71) a parita 2,32 (1–5). U 65 žien (75 %) bola v minulosti vykonaná rekonštrukčná operácia defektu, pričom u 23 z nich (26 %) bola vykonaná hysterektómia (môže byť vykonaná aj súčasne so zavedením implantátu). V rámci komplikácií operačnej korekcie defektu došlo k 2 perforáciám močového mechúra, ktoré sme riešili extrahovaním troakáru a opätovným zavedením. Permanentný katéter sme ponechali 5 dní v antibiotickej clone. Obidve lézie sa zhojili bez defektu. U žiadnej pacientky sa nevyskytol pooperačný hematóm alebo krvná strata vyššia ako 400 ml. Taktiež sme nezistili u žiadnej pacientky postmikčné reziduum vyššie ako 100 ml. Počas sledovania pacientok v pravidelných intervaloch 6 týždňov, 3 mesiace, 6 mesiacov a 1 rok sme zistili u 12 (13 %) protrúziu sieťky do pošvy. Lézie boli riešené exstirpáciou protrudovanej časti a lokálnou antibiotickou a hormonálnou terapiou. Žiaden implantát sme nemuseli odstrániť. Predoperačne 5 žien udávalo stresovú inkontinenciu moču (SIM), pričom 3 mesiace po operácii pretrvávala u 4 žien. U 7 žien sa vyskytla de novo. U 6 žien sme zaviedli v druhej dobe suburetrálnu pásku (TVT-O) v odstupe 3–6 mesiacov od zavedenia implantátu.

Efektivita

Podskupina MESH AU (predný implantát, uterus in situ). V 1-ročnom follow-up došlo k štatisticky signifikantnému zlepšeniu hodnôt referenčných bodov Aa a Ba (Aa 2,4; Ba 2,7 na -2,1;-2,1) (tab. 2a).

V 1-ročnom follow-up malo 57/63 (90 %) pacientok POP-Q ≤1 v korigovanom kompartmente. Vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente (apex, posterior) sme zistili u 14/63 (16 %) POP-Q ≥2 (tab. 2).

**Tab. 2. a, b, c, d. Referenčné body v jednotlivých podskupinách pri prijatí a v 1-ročnom follow-up**

Podskupina MESH AH (predný implantát, st.p. hysterectomiam). V 1-ročnom follow-up došlo k štatisticky signifikantnému zlepšeniu hodnôt referenčných bodov Aa a Ba (Aa 2,3; Ba 2,6 na -2,2;-2,3) (tab. 2b).

V 1-ročnom follow-up malo 22/23 (95,6%) pacientok POP-Q ≤ 1 v korigovanom kompartmente. Vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente (apex, posterior) sme zistili u 4/23 (17 %) POP-Q ≥2 (tab. 3).

**Tab. 3. Efektivita korekcie defektu a vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente**

Korekcia defektu v zadnom kompartmente – skupina MESH P

Do skupiny MESH P sme zaradili 25 žien s prevažujúcim defektom v zadnom kompartmente, kde POP-Q ≥2. Priemerný vek bol 60,3 roka (47–76) a parita 2,7 (1–5). U 21 žien (84 %) bola v minulosti vykonaná vaginálna hysterektómia. V rámci komplikácií operačnej korekcie defektu nedošlo k žiadnej perforácii močového mechúra alebo rekta. U 4 žien (16 %) sa vyskytol pooperačný hematóm submukózne do 50 ml (USG), pričom u žiadnej z nich nebola vykonaná revízia. U 1 pacientky došlo ku silnejšiemu krvácaniu (600 ml) z vaginálnych varixov, komplikácia bola riešená konzervatívne koaguláciou a tamponádou. U žiadnej pacientky sme nezistili postmikčné reziduum vyššie ako 100 ml. Počas sledovania pacientok v pravidelných intervaloch 6 týždňov, 3 mesiace, 6 mesiacov a 1 rok sme zistili u 4 (16 %) protrúziu materiálu do pošvy. Lézie boli riešené exstirpáciou protrudovanej časti a lokálnou antibiotickou a hormonálnou terapiou. Žiaden implantát sme nemuseli odstrániť.

Efektivita

Podskupina MESH PU (zadný implantát, uterus in situ). V 1-ročnom follow-up došlo k štatisticky signifikantnému zlepšeniu hodnôt referenčných bodov Ap a Bp (Ap 2,3; Bp 2,6 na -1,8; -1,9) (tab. 2c). V 1-ročnom follow-up malo 4/4 (100 %) pacientok POP-Q ≤1 v korigovanom kompartmente. Vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente (anterior) sme zistili u 1/4 (25 %) POP-Q ≥2 (tab. 3).

Podskupina MESH PH (zadný implantát, st.p. hysterectomiam). V 1-ročnom follow-up došlo k štatisticky signifikantnému zlepšeniu hodnôt referenčných bodov Ap a Bp (Ap 2,4; Bp 3,0 na -1,7; -1,8) (tab. 2d). V 1-ročnom follow-up malo 17/21 (80 %) pacientok POP-Q ≤1 v korigovanom kompartmente. Vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente (anterior) sme zistili u 3/21 (14 %) POP-Q ≥ 2 (tab. 3).

Porovnanie výsledkov v skupinách a podskupinách

V skupine MESH A sme v 1-ročnom follow-up dosiahli úspešnosť korekcie 91,6 % (79/86) oproti 84 % (21/25) úspešnosti v skupine MESH P, rozdiel nebol štatisticky významný p=1 (χ² test). V skupine MESH A sme v 1-ročnom follow-up zistili vznik defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente v 20,9 % (18/86) oproti 16 % (4/25) v skupine MESH P, pričom rozdiel nebol štatisticky významný p<0,77 (χ² test).

Každú skupinu pacientok sme rozdelili do dvoch podskupín podľa toho, či v minulosti bola/nebola vykonaná hysterektómia. Predpokladali sme, že u pacientok so zachovanou maternicou bude riziko vzniku defektu „de novo“ v postihnutom resp. nepostihnutom kompartmente vyššie. Pomocou χ² testu sme najskôr navzájom porovnali dosiahnuté výsledky z hľadiska efektivity v jednotlivých podskupinách podľa postihnutého kompartmentu (MESH AU vs MESH AH; MESH PU vs MESH PH). Rozdiel vo výsledkoch nebol štatisticky významný. Následne sme porovnali dosiahnuté výsledky pri korekcii predného kompartmentu s dosiahnutými výsledkami pri korekcii zadného kompartmentu s/bez uteru (MESH AU vs MESH PU; MESH AH vs. MESH PH). Rozdiely vo výsledkoch neboli štatisticky významné. Identickým spôsobom sme postupovali aj pri vyhodnotení výsledkov z hľadiska rizika vzniku defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente. Porovnali sme navzájom podskupiny (MESH AU vs MESH AH; MESH PU vs MESH PH), pričom rozdiel nebol štatisticky významný. Následne sme porovnali podskupiny (MESH AU vs MESH PU; MESH AH vs MESH PH), pričom rozdiel nebol štatisticky významný.

Spokojnosť pacientky s operačnou liečbou

V 1-ročnom follow-up sme zvolili subjektívne hodnotenie spokojnosti s operačnou liečbou pacientkou v štvorstupňovom klasifikačnom systéme [3]. Pacientka hodnotila svoj stav ako výborný, veľmi dobrý, dobrý a zlý. V tab. 4 je uvedené subjektívne hodnotenie operačnej liečby.

**Tab. 4. Subjektívne hodnotenie operačnej liečby**

DISKUSIA

V našej štúdii sme celkovo (zo všetkých 111 žien) zistili vznik prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente v 19 %. Naše výsledky korelujú s výsledkami štúdií Raalte et al. [17], u ktorých sa prolaps vyskytol v 15,5 %, a Withhagen et al. [20] s 23 %. Vyššie percento v našej štúdii 19 % vs 15,5 % oproti štúdii Raalteho možno vysvetliť vyšším počtom pacientok s recidívou po primárnom chirurgickom riešení (83 % vs 46 %). V skupine MESH A sme zistili výskyt defektu „de novo“ v zadnom kompartmente v 20,9 %, čo je výrazne lepšie ako v štúdii Withagen et al. [20] s výskytom 46 %, pričom vykonali u 74 % žien konkomitantnú zadnú plastiku. V skupine MESH P sme zistili 16% výskyt defektu „de novo“ oproti 25% výskytu v štúdii Withhagen et al. [20]. Výsledok je možné vysvetliť nižším počtom pacientok, 25 vs 80. V skupine MESH A sme dosiahli efektivitu 92 % a v skupine MESH P 80 %. Nami dosiahnuté výsledky sú v zhode s inými štúdiami, kde sa pohybovala úspešnosť od 70–98 % [6, 8, 9, 10]. Peroperačné komplikácie v zmysle perforácie močového mechúra (1 %), hematómu (16 %) a silného krvácania boli v zhode so všeobecne udávaným výskytom [1, 14, 18]. Riziko protrúzie sa v štúdiách pohybuje od 2–19 % v závislosti od follow-up a počtu zaradených žien [15, 18]. V našej štúdii sa vyskytla protrúzia v 14,5 % (13 % anterior, 19 % posterior). Vyššie percento protrúzií sa vyskytlo prevažne u sexuálne aktívnych žien, kde skoré zahájenie sexuálnej aktivity predstavuje vyššie riziko protrúzie [12].

Vysoká efektivita korekcie defektu prolapsu panvových orgánov v operovanom kompartmente, ktorá sa pohybuje od 70–98 % je vo výraznom kontraste s rizikom vzniku defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom segmente, ktoré sa pohybuje od 15 do 25 %. Pri využití klasických techník sa pohybuje okolo 5 % [5]. Ku vzniku prolapsu „de novo“ dochádza častejšie v prípade korekcie predného kompartmentu pomocou MESH. Zavedenie implantátu v prednom kompartmente zabezpečuje podporu závesu pošvy najmä v Level II, pričom Level I sa nachádza nad úrovňou ramien implantátu a z tohto dôvodu dochádza ku vzniku defektu najmä v apexe pošvy [13]. Naopak zavedenie implantátu v zadnom kompartmente cez sakrospinózne ligamentum vytvára dostatočnú oporu apexu pošvy v Level I, čo má vplyv na nižšie riziko „de novo“ defektu v prednom kompartmente [20]. Prekvapujúcim bolo zistenie, že riziko recidívy defektu resp. vzniku defektu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente nebolo štatisticky významnejšie u žien so zachovanou maternicou. Zmeny budeme sledovať aj naďalej v 2-, resp. 3-ročnom follow-up.

ZÁVER

Využitie syntetického materiálu predstavuje efektívnu a bezpečnú metódu pri korekcii defektu prolapsu panvových orgánov. Na druhej strane môže spôsobiť vznik prolapsu „de novo“ v primárne nepostihnutom kompartmente a tým znižovať spokojnosť pacientok s výsledkom operácie. Pacientke sú často podávané informácie len o vysokej efektivite korekcie defektu panvového dna využitím syntetického implantátu, preto by v rámci poučenia pacientky a v informovanom súhlase by mala byť zmienka aj o riziku vzniku defektu v primárne nepostihnutom kompartmente.

Doc. MUDr. Peter Urdzík, Ph.D.

II. gynekologicko-pôrodnícka klinika

LF UPJŠ a UN L. Pasteura

Rastislavova 43

040 19 Košice

Slovenská republika

e-mail: peturdzik@gmail.com

Zdroje

1. Abdel-Fattah, M., Ramsay, I. Retrospective multicentre study of the new minimally invasive mesh repair devices for pelvic organ prolapse. BJOG, 2008, 1, p. 22-30.

2. Altman, D., Vayrynen, T., Engh, ME., et al. Short-term outcome after transvaginal mesh repair of pelvic organ prolapse. Int Urogynecol J Pelvic Floor Dysfunct, 2008, 6, p. 787-793.

3. Bo, K., Talseth, T., Holme, I. Single blind, randomised controlled trial of pelvic floor exercises, electrical stimulation, vaginal cones, and no treatment in management of genuine stress incontinence in women. BMJ, 1999, 7182, p. 487-493.

4. Bump, RC., Mattiasson, A., Bo, K., et al. The standardization of terminology of female pelvic organ prolapse and pelvic floor dysfunction. Am J Obstet Gynecol, 1996, 1, p. 10-17.

5. Clark, AL., Gregory, T., Smith, VJ., et al. Epidemiologic evaluation of reoperation for surgically treated pelvic organ prolapse and urinary incontinence. Am J Obstet Gynecol, 2003, 5, p. 1261-1267.

6. De Tayrac, R., Devoldere, G., Renaudie, J., et al. Prolapse repair by vaginal route using a new protected low-weight polypropylene mesh: 1-year functional and anatomical outcome in a prospective multicentre study. Int Urogynecol J Pelvic Floor Dysfunct, 2007, 3, p. 251-256.

7. Debodinance, P., Berrocal, J., Clave, H., et al. [Changing attitudes on the surgical treatment of urogenital prolapse: birth of the tension-free vaginal mesh]. J Gynecol Obstet Biol Reprod (Paris), 2004, 7, p. 577-588.

8. Elmer, C., Altman, D., Engh, ME., et al. Trocar-guided transvaginal mesh repair of pelvic organ prolapse. Obstet Gynecol, 2009, 1, p. 117-126.

9. Halaska, M., Sottner, O., Maxova, K., et al. [Prolene mesh comparing with sacrospinal fixation in the treatment of genital prolapse in women. Prospective multicentre randomized study]. Ces Gynek, 2010, 2, s. 126-132.

10. Holly, I., Papcun, P., Ferianec, V., et al. Implants in operative therapy in women with pelvic organ prolapse – two years of experience. Bratisl Lek Listy, 2009, 11, s. 692-696.

11. Huebner, M., Hsu, Y., Fenner, DE. The use of graft materials in vaginal pelvic floor surgery. Int J Gynaecol Obstet, 2006, p. 279‑288.

12. Kaufman, Y., Singh, SS., Alturki, H., et al. Age and sexual activity are risk factors for mesh exposure following transvaginal mesh repair. Int Urogynecol J Pelvic Floor Dysfunct, 2011, 3, p. 307-313.

13. Larson, KA., Hsu, Y., Delancey, JO. The relationship between superior attachment points for anterior wall mesh operations and the upper vagina using a 3-dimensional magnetic resonance model in women with normal support. Am J Obstet Gynecol, 2009, 5, p. 554 e551-556.

14. Martan, A., Svabik, K., Masata, J. [The incidence and prevalence of complications after urogynaecological and reconstructive pelvic floor prosthetic surgery and management of these complications in women]. Ces Gynek, 2007, 6, p. 410-415.

15. Nieminen, K., Hiltunen, R., Takala, T., et al. Outcomes after anterior vaginal wall repair with mesh: a randomized, controlled trial with a 3 year follow-up. Am J Obstet Gynecol, 2010, 3, p. 235 e231-238.

16. Olsen, AL., Smith, VJ., Bergstrom, JO., et al. Epidemiology of surgically managed pelvic organ prolapse and urinary incontinence. Obstet Gynecol, 1997, 4, p. 501-506.

17. Van Raalte, HM., Lucente, VR., Molden, SM., et al. One-year anatomic and quality-of-life outcomes after the Prolift procedure for treatment of posthysterectomy prolapse. Am J Obstet Gynecol, 2008, 6, p. 694 e691-696.

18. Wetta, LA., Gerten, KA., Wheeler, TL. 2nd, et al. Synthetic graft use in vaginal prolapse surgery: objective and subjective outcomes. Int Urogynecol J Pelvic Floor Dysfunct, 2009, 11, p. 1307-1312.

19. Whiteside, JL., Weber, AM., Meyn, LA., et al. Risk factors for prolapse recurrence after vaginal repair. Am J Obstet Gynecol, 2004, 5, p. 1533-1538.

20. Withagen, MI., Vierhout, ME., Milani, AL. Does trocar-guided tension-free vaginal mesh (Prolift) repair provoke prolapse of the unaffected compartments? Int Urogynecol J Pelvic Floor Dysfunct, 2010, 3, p. 271-278.