Forenzné aspekty asistovanej reprodukcie v legislatívnych podmienkach Českej a Slovenskej republiky
Forensic aspects of assisted reproduction within the legislation context of the Czech and Slovak Republics.
Assisted reproduction, as a specific branch of medicine, impacts on many areas of human life. This is a topical issue in view of the fact that an increasing number of children every year are born following the use of various methods of assisted reproduction. Availability of these methods on one hand provides hope to infertile couples that are unsuccessful in attempting to conceive naturally and, on the other hand, this branch of medicine has from the first successful assisted conceptions been linked to a number of ethical, moral, as well as legislative uncertainties that were and still are today the subject to extensive discussions. Important differences are obvious in the legislation of individual countries when attempts are made to answer the raised questions. There are a number of countries that are justifiably considered as pioneers in their approach to this area legislation but also a number of countries where appropriate legislation is completely missing. Slovak Republic, in contrary to our western neighbours, is among the latter group of countries with regard to this issue and, even though the various methods of assisted reproduction are available here, the country lags behind the trend to regulate this complicated area of legal relationships with appropriate legislation. Therefore, medical interventions to aid human reproductions remain legally unresolved and, when they take place, it is necessary to at least comply with the provisions of the legal decrees that as lex generalis regulate the area of healthcare provision in general. Nevertheless, in clinical practice this is insufficient in many aspects. This paper thus aims to highlight some of the most frequently discussed issues that merit appropriate attention and to suggest solutions within the existing legislation in selected countries.
Keywords:
forensic aspects – assisted reproduction – in vitro fertilisation – gamete donation – foster mothering
Autoři:
K. Račková 1; R. Hudeček 2; R. Krajčovičová 2
Působiště autorů:
Katedra občianskeho práva, Právnická fakulta UK Bratislava
1; Gynekologicko-porodnická klinika, LF MU a FN Brno
2
Vyšlo v časopise:
Prakt Gyn 2009; 13(3): 167-177
Souhrn
Asistovaná reprodukcia ako špeciálne odvetvie medicíny svojimi dôsledkami zasahuje do mnohých oblastí ľudského života. Aktuálnosť tejto problematiky je zrejmá, keďže sa každoročne po celom svete narodí čoraz viac detí prostredníctvom jednotlivých, neustále sa rozvíjajúcich, metód asistovanej reprodukcie. Možnosť využitia týchto metód na jednej strane prináša nádej pre neplodné páry, ktoré sa neúspešne snažia o počatie potomka prirodzenou cestou, na druhej strane od počiatku realizácie umelého oplodňovania so sebou táto oblasť prináša celú radu etických, morálnych, ako aj právnych otázok, ktoré boli a dodnes ostávajú predmetom rozsiahlych diskusií. Pri snahe o ich riešenie pritom možno v súčasnej dobe badať výrazné odlišnosti vo vnútroštátnej právnej úprave jednotlivých krajín. Existujú viaceré štáty, ktoré sú v oblasti legislatívnej úpravy danej problematiky opodstatnene považované za priekopníkov, ale tiež mnoho štátov, v ktorých náležitá právna úprava úplne absentuje. Slovenská republika, na rozdiel od našich západných susedov, sa v tejto súvislosti zaraďuje do druhej skupiny krajín a napriek tomu, že jednotlivé praktiky umelého oplodňovania sú u nás dostupné, zaostáva za trendom regulovať príslušnými zákonnými normami túto zložitú oblasť právnych vzťahov. Umelé zásahy do ľudskej reprodukcie teda naďalej ostávajú legislatívne nedoriešené a pri ich realizácii je preto potrebné dodržiavať aspoň ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré ako lex generalis regulujú oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. To je však v praxi v mnohých smeroch nepostačujúce. Práca sa preto snaží poukázať na jednotlivé a najčastejšie sa vyskytujúce otázky, ktorým je potrebné venovať náležitú pozornosť a navrhnúť možnosti riešenia, vzhľadom na existujúcu právnu úpravu tohto inštitútu vo vybraných krajinách.
Kľúčové slová:
forenzné aspekty – asistovaná reprodukcia – in vitro fertilizácia – darované gamety – náhradné materstvo
Úvod
V predchádzajúcich dvoch číslach Praktickej gynekológie boli podrobne rozobrané základné teoretické charakteristiky asistovanej reprodukcie a spôsob riešenia jej základných aspektoch vo vybraných zahraničných právnych úpravách. Osobitná pozornosť bola venovaná najmä právnej úprave Veľkej Británie a Španielska, ktoré odborná verejnosť odôvodnene považuje za priekopníkov v tomto medicínskom obore. Druhá časť bola venovaná podmienkam výkonu asistovanej reprodukcie na Slovensku. Vzhľadom na to, že dodnes nie je súčasťou slovenskej legislatívy zákon, ktorý by sa osobitne venoval tejto problematike, stav možno odôvodnene považovať za nevyhovujúci. Tretia a zároveň posledná časť sa venuje právnym predpokladom, za ktorých môže dôjsť k realizácii jednotlivých metód a postupov asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky. Hneď na úvod možno konštatovať, že po legislatívnej stránke sú podmienky výkonu v Českej republike neporovnateľne lepšie ako je tomu na Slovensku.
V čase vzniku a rozvoja prvých metód asistovanej reprodukcie, československé zdravotníctvo v žiadnom smere nezaostávalo za ostatnou časťou vyspelého sveta a s odstupom štyroch rokov, teda v roku 1982, prišlo v Brne na I. Gynekologicko pôrodnickej klinike LF MU na svet prvé dieťa ako úspešný výsledok zákroku umelého oplodnenia. Už v osemdesiatych rokoch minulého storočia teda vyvstala požiadavka právne regulovať túto oblasť a s istotou tak vymedziť právny status zúčastnených subjektov. Za zúčastnené subjekty pritom treba chápať nielen matku, otca a ich dieťa, ale aj osobu darcu, ktorý by mohol byť do tohto procesu zapojený. Na rozdiel od viacerých krajín západnej Európy či Spojených štátov amerických, bol však proces prijatia legislatívnych pravidiel v oblasti asistovanej reprodukcie spojený s množstvom komplikácií, čo výrazne sťažoval najmä odmietavý postoj cirkvi k tomuto inštitútu.
V práci je venovaná osobitná pozornosť predpokladom výkonu jednotlivých metód asistovanej reprodukcie v Slovenskej a Českej republike, keďže ako bývalé štáty Československej socialistickej republiky vychádzali v osemdesiatych rokoch minulého storočia z rovnakého ponímania a spôsobu regulácie tejto oblasti. Odvtedy však prešla pomerne dlhá doba a v oboch krajinách je úroveň právnej úpravy asistovanej reprodukcie výrazne odlišná. Práca zároveň hľadá odpoveď na otázku, aké možnosti sa v týchto štátoch de lege lata v súčasnosti ponúkajú, a najmä ktoré predpisy a v akých súvislostiach možno použiť vo vzťahu k výkonu zákrokov asistovanej reprodukcie.
Právna úprava asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky
Situácia v oblasti asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky je v porovnaní s existujúcou slovenskou právnou úpravou výrazne odlišná. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia boli základné podmienky pre umelé oplodnenie upravené identickými predpismi. Išlo o opatrenie Ministerstva zdravotníctva Českej socialistickej republiky, ktoré bolo vydané pod číslom 18/1982 vo Vestníku Ministerstva zdravotníctva Českej socialistickej republiky (ďalej len „opatrenie“), teda približne o rok skôr ako došlo k vydaniu obdobného opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky pod číslom 24/1983. Napriek tomu, že slovenské opatrenie bolo vydané neskôr, predmet oboch úprav a ich znenie bolo totožné a obmedzovali sa na vymedzenie podmienok, za akých môže dôjsť k výkonu výlučne umelej inseminácie.
V tom čase teda nemal výkon asistovanej reprodukcie oporu v zákone ani v Českej republike. Do úvahy prichádzala len aplikácia Zákona č. 20/1966 Sb. o péči o zdraví lidu (ďalej len „zákon o starostlivosti o zdravie ľudu“), avšak vzhľadom na obdobie, keby došlo k jeho prijatiu, nereflektoval dostatočne významný pokrok v prírodných vedách, ku ktorým v priebehu posledných desaťročí došlo. Zákonodarca preto zvolil cestu novelizácie týchto špecifických otázok medicíny a ich zapracovanie priamo do zákona o starostlivosti o zdravie ľudu.
Obdobie posledných rokov znamenalo pre právnu úpravu asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky významný medzník, pretože medzičasom nadobudla úplne iný rozmer. Prvé pokusy o vyplnenie právneho vákua existujúceho v oblasti asistovanej reprodukcie sa realizovali už v roku 2003. V tom čase bol totiž zverejnený legislatívny návrh zákonnej úpravy asistovanej reprodukcie, ako súčasť návrhu nového zákona o zdravotnej starostlivosti. K jeho prijatiu však nedošlo a nakoniec až dňa 1. júna 2006 nadobudol účinnosť Zákon č. 227/2006 Sb. o výzkumu na lidských embryonálních kmenových buňkách a souvisejících činnostech a o změně některých souvisejících zákonů (ďalej len „zákon o výskume“) obsahujúci okrem iného tiež úplne novú právnu úpravu asistovanej reprodukcie, ktorá sa od pôvodného znenia návrhu značne odlišuje. Pripojenie právnej úpravy asistovanej reprodukcie k zákonu o výskume bolo odôvodnené najmä snahou o urýchlené prijatie tejto zákonnej úpravy vzhľadom na mnohé otázky, ktoré so sebou jej praktický výkon prináša.
Prijatím zákona o výskume zákonodarca reagoval na potrebu uzákonenia dvoch významných oblastí modernej medicíny, a to výskumu na embryonálnych kmeňových bunkách a asistovanej reprodukcie. Z hľadiska jeho obsahu ho možno rozčleniť do siedmich častí. Vo svojej prvej časti obsahuje samotné znenie zákona o výskume na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách a v nasledujúcich šiestich častiach sa venuje novelizácii súvisiacich predpisov. Potrebná a dlho očakávaná právna úprava asistovanej reprodukcie je obsiahnutá v tretej časti zákona, ktorá vymedzuje podmienky jej výkonu v širšom zmysle slova, ako to bolo v pôvodnom opatrení Ministerstva zdravotníctva ČSR, pretože zahŕňa nielen podmienky pre výkon umelej inseminácie, ale aj ďalších foriem asistovanej reprodukcie, ktorých výkon je v dnešnej dobe bežný.
Nová právna úprava teda prináša komplexnú úpravu asistovanej reprodukcie realizovanú formou novelizácie existujúcich predpisov, ktorá nahradila dovtedy nedostatočnú a neúplnú úpravu tohto dynamicky sa rozvíjajúceho oboru medicíny. Podľa dôvodovej správy, zákon vychádza predovšetkým z Dohovoru o biomedicíne. Na druhej strane, ani tento právny predpis nerieši všetky otázky vznikajúce pri výkone zákrokov asistovanej reprodukcie a vzhľadom na nejednotnosť vnímania niektorých rôznorodých problémov napríklad neobsahuje odpoveď na otázku, čo so zmrazeným embryom po rozvode manželov žiadateľov alebo v prípade úmrtia jedného z nich.
Zákon zároveň ponecháva úpravu niektorých aspektov na podzákonné právne predpisy a v nadväznosti na to obsahuje ustanovenie zmocňujúce Ministerstvo zdravotníctva, aby vyhláškou podrobne upravilo ďalšie súvisiace otázky. Ide napríklad o zoznam chorôb, vád a stavov vylučujúcich zdravotnú spôsobilosť darcu, dôvody genetických vyšetrení embrya, vecné a technické požiadavky na vybavenie zdravotníckych zariadení vykonávajúcich postupy a metódy asistovanej reprodukcie či výpočet špecializačných oborov lekárov, ktorí môžu vykonávať jednotlivé praktiky súvisiace s výkonom asistovanej reprodukcie. Tieto vyhlášky však zatiaľ neboli vydané.
Asistovaná reprodukcia
Právna úprava asistovanej reprodukcie je v zákone o výskume realizovaná prostredníctvom novelizácie troch právnych predpisov:
- Zákon č. 20/1966 Sb. o péči o zdraví lidu vymedzujúc základné predpoklady a podmienky výkonu asistovanej reprodukcie.
- Zákon č. 94/1963 Sb. o rodině (ďalej len „zákon o rodine“) tým, že sa novým spôsobom vysporiadava s otázkou určenia otcovstva.
- Zákon č. 160/1992 Sb. o zdravotní péči v nestátních zdravotníckých zařízeních, ktorého sa novelizácia dotýka v otázkach administratívnych záležitostí spojených so žiadosťou o registráciu neštátneho zdravotníckeho zariadenia. Po novelizácii je potrebné k žiadosti o registráciu priložiť aj súhlas Ministerstva zdravotníctva s vykonávaním jednotlivých postupov a metód asistovanej reprodukcie, pokiaľ sa príslušné neštátne zdravotnícke zariadenie chce takouto činnosťou zaoberať.
Ťažisko novej právnej úpravy asistovanej reprodukcie spočíva najmä v ustanoveniach nových §27d až §27h zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Podľa §27d ods. 1 sa asistovanou reprodukciou rozumejú postupy a metódy, pri ktorých dochádza k manipulácii so zárodočnými bunkami, teda vajíčkami či spermiami, alebo s embryami, vrátane ich uchovávania, a to za účelom liečby neplodnosti ženy alebo muža. Zákonodarca pri vymedzení pojmu asistovaná reprodukcia použil pomerne širokú definíciu, aby tým zastrešil celý proces od začiatku liečby až po prenesenie embrya do maternice. Ide pritom o abstraktné vymedzenie, ktoré je porovnateľné s tým, ako v súčasnosti definuje asistovanú reprodukciu lekárska veda.
Zákonodarca tiež v nasledujúcom ustanovení špecifikuje jednotlivé procesy a metódy asistovanej reprodukcie tým, že vymedzuje, ktoré konkrétne postupy možno realizovať na základe ustanovení o asistovanej reprodukcii. Zahŕňa medzi ne:
- odber zárodočných buniek
-
umelé oplodnenie ženy, a to:
- oplodnenie vajíčka spermiou mimo tela ženy, teda in vitro fertilization (IVF) alebo intracytoplasmic sperm injection (ICSI)
- prenos embrya do pohlavných orgánov ženy, teda embryo transfer
- zavedenie zárodočných buniek do pohlavných orgánov ženy, teda umelú insemináciu
Zákon teda obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych postupov, ktoré možno realizovať na základe ustanovení o asistovanej reprodukcii. Vzhľadom na obsah definície možno tiež dospieť k záveru, že zákon v rámci ustanovení o asistovanej reprodukcii, podobne ako opatrenie, nepovoľuje využitie inštitútu surogačnej matky. Túto skutočnosť potvrdzuje tiež chápanie matky z pohľadu rodinného práva.
Taxatívne vymedzenie obsahu pojmu asistovaná reprodukcia však so sebou prináša tiež jedno negatívum. Spôsobuje totiž, že výkon iných foriem, ktoré môže prax v najbližších rokoch priniesť nebude možné realizovať na základe týchto ustanovení alebo bude potrebné pristúpiť k ďalšej novelizácii zákona.
Zákon v rámci definície zároveň rešpektuje aj požiadavku vymedzenia účelu tejto medicínskej disciplíny a ustanovuje, že účelom manipulácie so zárodočnými bunkami alebo embryami je liečba neplodnosti ženy alebo muža. Dôvodom jeho vymedzenia bola skutočnosť, že v niektorých krajinách, akou je napríklad Veľká Británia alebo USA, sa začína presadzovať poňatie asistovanej reprodukcie ako istej služby, ktorá nemusí nevyhnutne smerovať k liečbe neplodnosti. Vymedzením konkrétneho účelu teda zákon chápe asistovanú reprodukciu nie ako službu, ktorá by mala byť dostupná komukoľvek, kto je ochotný za ňu zaplatiť, ale ako výkony, ktoré majú hlbšie spoločenské poslanie. Takto vymedzený zmysel asistovanej reprodukcie zároveň predznamenáva riešenie ďalších otázok, predovšetkým okruhu subjektov, ktoré budú môcť metódy a postupy asistovanej reprodukcie využiť.
Podmienky pre výkon asistovanej reprodukcie
Zákon tiež, v záujme dosiahnutia vymedzeného účelu, reaguje na požiadavku definovať základné podmienky, za ktorých môže dôjsť k výkonu jednotlivých metód asistovanej reprodukcie. Umelé oplodnenie možno podľa §27d ods. 3 vykonať len na základe písomnej žiadosti ženy a muža, ktorí túto liečbu chcú podstúpiť, ak je zo zdravotných dôvodov málo pravdepodobné alebo úplne vylúčené, aby žena otehotnela prirodzeným spôsobom, alebo ak existuje preukázateľné riziko prenosu geneticky podmienených ochorení alebo vád. Z tohto ustanovenia možno následne vyvodiť základne podmienky výkonu asistovanej reprodukcie , ktorými sú:
- okruh žiadateľov
- písomná žiadosť o vykonanie umelého oplodnenia
- zdravotná spôsobilosť
Okruh žiadateľov
Zákon stanovuje, že žiadosť o vykonanie umelého oplodnenia má podať žena a muž, ktorí hodlajú túto liečbu spoločne podstúpiť a zároveň pre nich zavádza legislatívnu skratku „neplodný pár“. Z ustanovenia zákona teda vyplýva, že umelé oplodnenie je prístupné výlučne heterosexuálnym dvojiciam a prípadná žiadosť osamelej ženy, či homosexuálneho páru nemôže byť príslušným zdravotníckym zariadením akceptovaná. Na rozdiel od opatrenia Ministerstva zdravotníctva ČSR však zákon dáva možnosť požiadať o výkon asistovanej reprodukcie nielen manželom, ale aj heterosexuálnym párom, ktoré nie sú zosobášené. Ide o významný prvok v ponímaní tohto inštitútu a zákonodarca ním reagoval na súčasný spoločenský trend, keďže dnes je pomerne častým javom, že spolu žijú osoby bez toho, aby uzavreli manželstvo. Kvalita ich vzťahu však môže byť napriek tomu porovnateľná so vzťahom zosobášeným, a preto túžba takýchto osôb po dieťati nie je ničím výnimočným.
Okrem toho, že zákon výslovne nevyžaduje, aby išlo o pár zosobášený, nevyžaduje dokonca ani existenciu nejakého vzťahu medzi žiadateľmi. V porovnaní s nariadením vlády SR č. 20/2007 Z.z., ktoré v súvislosti s partnerským darovaním reprodukčných buniek vyžaduje, aby medzi zúčastnenými osobami existoval intímny fyzický vzťah, teda zákon vychádza z benevolentnejších kritérií, za ktorých môže dôjsť k poskytnutiu spermií za účelom umelého oplodnenia ženy žiadateľky. V súvislosti s týmto ustanovením, zákon zároveň neukladá žiadnemu subjektu, aby zisťovať, či medzi mužom a ženou, ktorí o vykonanie umelého oplodnenia požiadali, existuje aspoň partnerské spolužitie a jeho prípadné kvality. V konečnom dôsledku môže teda o vykonanie umelého oplodnenia požiadať napríklad žena a muž, medzi ktorými neexistuje žiadny vzťah, dokonca sa vôbec nepoznajú. Proti zneužívaniu tohto ustanovenia však pôsobia jednotlivé právne následky, ktoré sú s úspešnou realizáciou spojené a to predovšetkým v oblasti rodinnoprávnych vzťahov. Ich rozmer je obsiahnutý v zákone o rodine, ktorý je v súvislosti s právnou úpravou asistovanej reprodukcie tiež novelizovaný a pôsobí ako poistka spoločnosti proti ľahkovážnemu prístupu k tomuto inštitútu zo strany zúčastnených subjektov.
Zákon tiež obsahuje negatívne vymedzenie obsahu pojmu neplodný pár, keďže ustanovuje, že za neplodný pár nemožno pre účely liečby neplodnosti považovať muža a ženu, medzi ktorými existuje príbuzenský vzťah vylučujúci podľa zákona o rodine uzavretie manželstva. Podľa §12 zákona o rodine teda nemôže ísť o predkov, potomkov alebo súrodencov, čo obdobne platí aj o príbuzenstve založenom osvojením, za predpokladu, že osvojenie trvá. Cieľom tohto ustanovenia je nepochybne snaha o zabezpečenie genetickej ochrany dieťaťa.
Ďalšou dôležitou podmienkou toho, aby určitá osoba mohla tvoriť neplodný pár, je podľa zákona jej spôsobilosť na právne úkony. Splnenie tejto požiadavky je nevyhnutným predpokladom, aby takáto osoba vôbec mohla podať žiadosť o umelé oplodnenie. Následne možno konštatovať, že žena, ktorej má byť umelé oplodnenie vykonané, ani muž, ktorý s týmto výkonom súhlasí, nemôžu byť zbavení spôsobilosti na právne úkony ani nemôžu byť v tejto spôsobilosti obmedzení.
Písomná žiadosť o vykonanie umelého oplodnenia
Požiadavka súhlasu pacienta udeleného pred každým medicínskym zákrokom sa aj v českej praxi uplatňuje ako všeobecné pravidlo. Platí tiež, že vzhľadom na závažnosť niektorých lekárskych zákrokov, vrátane asistovanej reprodukcie, zákon stanovuje požiadavku na prísnejšiu formu súhlasu, a to v podobe tzv. pozitívneho reverzu. Jeho podstata spočíva nielen v samotnom súhlase so zákrokom, ale nevyhnutnou súčasťou je tiež pacientova výslovná žiadosť o jeho vykonanie. Keďže zmyslom všetkých vymedzených postupov a metód, ktoré zákon zahŕňa pod pojem asistovaná reprodukcia, je počatie a teda potenciálny vznik rodičovských práv a povinností, ide o výkony spojené s významnými dôsledkami pre ďalšie právne väzby medzi osobami zúčastnenými na tomto procese. Na danú skutočnosť zákon reaguje tak, že na prvom mieste výslovne ustanovuje požiadavku, aby k výkonu jednotlivých metód a postupov asistovanej reprodukcie dochádzalo na základe písomnej žiadosti ženy a muža, ktorým má byť poskytnutá možnosť počatia dieťaťa umelou cestou.
Zákon sa osobitne vysporiadava aj s otázkou platnosti takto udelenej žiadosti, ktorej priznáva len relatívnu povahu a obmedzuje ju časovým faktorom ustanovením, že nesmie byť staršia ako 24 mesiacov. Takýmto obmedzením sa zákonodarca snaží eliminovať možné problémy spojené napríklad s využitím kryokonzervovaných spermií či embryí po uplynutí dlhšieho času, kedy sa môžu pomery medzi žiadateľmi výrazne zmeniť alebo v prípade, že by jeden zo žiadateľov medzičasom zomrel. Na žiadosť, ktorú by neplodný pár podal pred viac ako dvoma rokmi teda nemožno prihliadať a je potrebné pred vykonaním zákroku požadovať podanie novej žiadosti.
Z ustanovenia zákona tiež vyplýva, že k vykonaniu umelého oplodnenia nemôže dôjsť iba na základe samotnej žiadosti, pretože k nej musia nevyhnutne pristúpiť ešte ďalšie súhlasy. Žiadosť má totiž obsahovať tiež osobitne súhlas muža s umelým oplodnením ženy, ktorý je následne súčasťou zdravotníckej dokumentácie žiadateľky. Toto ustanovenie má svoje jednoznačné opodstatnenie. Zmyslom je zabezpečenie právnej istoty vzťahov vznikajúcich z výkonu asistovanej reprodukcie. Zároveň zákon počíta aj s možnosťou, že sa v priebehu času potrebného na vykonanie zákroku asistovanej reprodukcie môže vzťah medzi osobami tvoriacimi neplodný pár zásadne zmeniť, v dôsledku čoho by muž mohol prehodnotiť svoj súhlas s oplodnením ženy. V snahe minimalizovať riziko toho, že by mohlo dôjsť k umelému oplodneniu ženy proti vôli muža, s ktorým tvorí neplodný pár, zákon celkom správne vyžaduje, aby bol takýto súhlas opakovane vyslovený pred každým výkonom smerujúcim k umelému oplodneniu žiadateľky.
Predpokladom toho, aby sa osoby zúčastnené na procese umelého oplodňovania mohli slobodne a správne rozhodnúť a udeliť svoj súhlas s výkonom, je poskytnutie náležitých informácií o následkoch, ktoré sú s jej výkonom spojené. Zákon túto skutočnosť rieši tak, že ustanovuje lekárovi vykonávajúcemu umelé oplodnenie povinnosť poučiť zúčastnené osoby o povahe jednotlivých výkonov, možných zdravotných rizikách a o všetkých okolnostiach súvisiacich s asistovanou reprodukciou.
Na druhej strane, z ustanovení zákona nevyplýva jednoznačná odpoveď na otázku, či je možné udelený súhlas odvolať. Možno sa však prikloniť k názoru, že odvolanie udeleného súhlasu v praxi možné je, k nastúpeniu právnych následkov, ktoré sa s odvolaním súhlasu spájajú, však dochádza len za splnenia určitých podmienok. Je totiž nevyhnutne potrebné, aby sa o odvolaní príslušné centrum asistovanej reprodukcie dozvedelo v dobe, kedy výkon, ku ktorému sa udelený súhlas odvoláva, ešte nebol vykonaný. Dôvodnou je preto požiadavka, aby boli žiadatelia o umelé oplodnenie o možnosti odvolania súhlasu a o spôsobe jeho oznámenia taktiež riadne poučený.
Zdravotná spôsobilosť
Ďalšou podmienkou pre výkon umelého oplodnenia je zdravotná spôsobilosť ženy žiadateľky a zároveň existencia zdravotných dôvodov, ktoré sú v súlade s účelom výkonu asistovanej reprodukcie. V nadväznosti na túto požiadavku možno podľa zákona zákrok asistovanej reprodukcie vykonať len u ženy v plodnom veku za predpokladu, že vykonaniu nebráni jej zdravotný stav. Za posúdenie zdravotnej spôsobilosti žiadateľky pritom zodpovedá lekár, ktorý túto asistovanú reprodukciu vykonáva. Zákon teda neustanovuje konkrétnu vekovú hranicu, po ktorej presiahnutí by nebolo možné umelé oplodnenie vykonať. Vymedzená je len fertilným obdobím života žiadateľky, teda dobou, kedy možno predpokladať podmienky zhodné s fyziologicky vzniknutým tehotenstvom. V každom individuálnom prípade tak zostáva na posúdení lekára, aby zhodnotil spôsobilosť ženy, ktorá má o umelé oplodnenie záujem.
Na to, aby určitý muž a žena mohli tvoriť neplodný pár a teda mali prístup k jednotlivým metódam a postupom asistovanej reprodukcie, je nevyhnutná existencia určitých zdravotných dôvodov. Ako už vyplýva zo samotnej definície obsahu pojmu asistovaná reprodukcia, musí ísť o zdravotné dôvody, v dôsledku ktorých je málo pravdepodobné alebo úplne vylúčené, aby žena otehotnela prirodzeným spôsobom, alebo ak existuje preukázateľné riziko prenosu geneticky podmienených ochorení alebo vád. Požiadavka existencie takýchto zdravotných dôvodov súvisí so zmyslom výkonu asistovanej reprodukcie, ktorým je podľa zákona liečba neplodnosti. Tým zákon zároveň vylučuje prípadné snahy o zneužitie tohto inštitútu osobami, ktoré nemajú problém počať dieťa prirodzenou cestou, ale bolo by pre ne z akéhokoľvek iného dôvodu výhodnejšie nechať sa umelo oplodniť. Keďže takéto praktiky by boli v rozpore so základným účelom zákona, ich výkon je neprípustný a bol by nevyhnutne v rozpore so zákonom.
Podmienky pre darovanie pohlavných buniek
Osobitnú pozornosť zákon venuje tiež otázke darcovstva zárodočných buniek. Na rozdiel od opatrenia Ministerstva zdravotníctva ČSR, berie do úvahy tiež možnosť darovania vajíčok a v nadväznosti na to, ustanovuje aj nevyhnutné predpoklady pre ženu podstupujúcu darcovský cyklus. Požiadavka rozlíšenia darcovstva spermií a oocytov a následné osobitné podmienky pri ich darcovstve pritom nie je z medicínskeho hľadiska opodstatnená, a preto sú v zákone jednotlivé predpoklady ustanovené spoločne pre darcovstvo oboch druhov zárodočných buniek, s výnimkou veku darcu spermií a darkyne oocytov.
Na druhej strane, zákon vôbec neobsahuje ustanovenia týkajúce sa osobitných podmienok pre darovanie embryí. Je preto potrebné vychádzať z obdobných podmienok, ako sú ustanovené podmienky pre darovanie gamét, tak spermií ako aj vajíčok. Vo vzťahu k embryám sa však zákon dotýka jednej významnej oblasti, keďže úplne nanovo vymedzuje pravidlá použitia nadbytočných embryí, ktoré neboli využité pri umelom oplodňovaní určitého neplodného páru.
Podobne ako opatrenie, aj zákon o výskume vychádza vo svojich ustanoveniach z jednej základnej zásady, ktorou je zásada anonymity darovania. Neumožňuje teda adresné darovanie zárodočných buniek či embryí v prospech konkrétneho prijímateľského páru. Táto anonymita sa má podľa zákona dodržať jednak medzi darcom a príjemcami, ale aj medzi darcom a dieťaťom narodeným z umelého oplodnenia, pričom zabezpečiť ju má zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa asistovaná reprodukcia vykonala. V nadväznosti na všeobecnú povinnosť mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov vyplývajúcu z ustanovenia §55 ods.2 písm. d) Zákona o starostlivosti o zdravie ľudu, sa táto povinnosť tiež vzťahuje na každého zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa o skutočnostiach súvisiacich s výkonom asistovanej reprodukcie dozvedel.
Anonymita sa výnimočne považuje za zachovanú aj v prípade, kedy dôjde k poskytnutiu určitých informácií o osobe darcu. Zo zákona majú totiž žena a muž z neplodného páru, prípadne tiež samotné dieťa, právo požiadať o informácie týkajúce sa zistení s priamym vplyvom na vývoj zdravotného stavu dieťaťa alebo osoby narodenej z asistovanej reprodukcie. Lekár zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bola posudzovaná zdravotná spôsobilosť darcu ich podá na základe žiadosti zo strany ženy alebo muža z neplodného páru, a to pred začatím umelého oplodňovania alebo po tom čo sa im dieťa narodilo za predpokladu, že sú zákonnými zástupcami tohto dieťaťa. Po nadobudnutí plnoletosti môže o tieto informácie požiadať tiež samo dieťa, ktoré sa z asistovanej reprodukcie narodilo. Pri poskytovaní informácií podľa tohto ustanovenia však nejde v žiadnom prípade o odkrytie identity darcu či o sprístupnenie všetkých informácií týkajúcich sa jeho zdravotného stavu. Oprávnené osoby majú totiž možnosť oboznámiť sa len s tými zisteniami, ktoré majú priamy vplyv na vývoj zdravotného stavu dieťaťa, teda predovšetkým so zistenými genetickými vlohami alebo dispozíciami.
Na základe jednotlivých ustanovení zákona venovaných otázke darcovstva zárodočných buniek, možno medzi nevyhnutné predpoklady, za ktorých môže dôjsť k využitiu gamét istej osoby za účelom ich darovania, zaradiť predovšetkým:
- spôsobilú osobu darcu
- súhlas darcu
- vek darcu
Osoba darcu (darkyne) zárodočných buniek
Zákon na prvom mieste venuje pozornosť vymedzeniu obsahu pojmu darca a teda určeniu okruhu subjektov, ktoré môžu byť zahrnuté do cyklu darovania zárodočných buniek. Podľa §27e ods. 2 zákona darcom zárodočných buniek sa pre účely asistovanej reprodukcie rozumie osoba, ktorá netvorí neplodný pár. Ide teda o tretie osoby, ktorých účasť v procese asistovanej reprodukcie nie je založená na snahe realizovať svoje reprodukčné potreby, ako je to v prípade osôb tvoriacich prijímateľský pár.
Na druhej strane však takéto vymedzenie okruhu potenciálnych darcov zárodočných buniek neodráža požiadavku na poskytnutie genetickej ochrany dieťaťu spočívajúcej vo vylúčení osôb pokrvne príbuzných s osobami tvoriacimi neplodný pár. V prípade, že by sa v procese darovania využili zárodočné bunky pochádzajúce od príbuzných darcov, dieťa počaté ako výsledok umelého oplodňovania by bolo vystavené neprimerane vysokému riziku postihnutia, ktoré je v prípade kríženia príbuzenských pohlavných buniek niekoľkokrát vyššie ako v prípade, že sa v procese umelého oplodňovania použijú bunky od cudzieho darcu. Zákon sa s týmto problémom vysporiadava tak, že v ďalšej vete §27e ods. 2 vylučuje, aby v procese oplodnenia vajíčka boli použité spermie pochádzajúce od muža, ktorý je príbuzným v priamom rade alebo súrodencom, strýkom, bratancom alebo dieťaťom bratanca či sesternice ženy, ktorej vajíčko sa pri asistovanej reprodukcii použije, alebo príjemkyne. Ide teda v podstate o blízkych pokrvných príbuzných, pričom táto podmienka je v porovnaní s vymedzením okruhu osôb, ktoré môžu tvoriť neplodný pár, koncipovaná prísnejšie.
V záujme predchádzania toho, aby sa medzi darcov dostali jednotlivci, u ktorých je možné relatívne jednoducho, na základe vstupných vyšetrení zistiť, či sú prenášačmi rôznych chorôb, zákon zároveň stanovuje, že je potrebné, aby osoba darcu bola zdravotne spôsobilá k asistovanej reprodukcii. V nadväznosti na to, ukladá darcovi povinnosť podrobiť sa potrebným vyšetreniam, vrátane genetických. Čo konkrétne sa pritom považuje za obsah pojmu „zdravotná spôsobilosť darcu“ už zákon vo svojich ustanoveniach neobsahuje. Vymedzenie chorôb a vád vylučujúcich zdravotnú spôsobilosť darcu ponecháva na podzákonný právny predpis, na vydanie ktorého bolo splnomocnené Ministerstvo zdravotníctva, k jeho vydaniu však dodnes nedošlo. Za posúdenie zdravotnej spôsobilosti pritom zodpovedá lekár, ktorý rozhodol o možnosti použiť zárodočné bunky pre metódy asistovanej reprodukcie. Zákon teda ponecháva voľnosť rozhodnutia na lekára, či povolí účasť určitej osoby na darcovskom cykle.
V súvislosti so zdravotnou spôsobilosťou darcu vzniká tiež povinnosť zdravotníckeho zriadenia, v ktorom bola táto spôsobilosť posudzovaná, údaje o zdravotnom stave darcu odovzdať zdravotníckemu zariadeniu, ktoré vykonáva umelé oplodnenie. Toto zariadenie je následne povinné údaje o zdravotnom stave darcu uchovať najmenej po dobu 30 rokov od použitia zárodočných buniek, pre prípad ich neskoršej potreby.
Súhlas darcu
Druhou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pred tým, ako dôjde k darovaniu zárodočných buniek, je výslovný súhlas darcu s týmto výkonom. Udelenie súhlasu sa zaznamenáva do zdravotníckej dokumentácie osoby, ktorá tento súhlas udelila. S požiadavkou vyslovenia súhlasu s darovaním zárodočných buniek súvisí aj ďalší predpoklad, spočívajúci v darcovej plnej spôsobilosti na právne úkony. Podobne ako v prípade osôb tvoriacich neplodný pár, teda ani darcom nemôže byť osoba zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony.
Podľa zákona darca vyslovením súhlasu s uskutočnením výkonu asistovanej reprodukcie v podobe odberu jeho zárodočných buniek, zároveň dáva súhlas na niektoré ďalšie medicínske výkony, ktoré je možné s odobratými gamétami vykonať, a to predovšetkým:
- s ich využitím pre účely umelého oplodnenia
- so získaním embryonálnych kmeňových buniek z nadbytočného embrya, ktoré vzniklo z jeho zárodočnej bunky
- s výskumom podľa osobitného predpisu
Pred samotným udelením súhlasu je potrebné, aby bol darca, podobne ako osoby tvoriace neplodný pár, náležitým spôsobom poučený. Povinnosť poučiť vzniká lekárovi, ktorý vykonáva odber zárodočných buniek pred týmto výkonom, pričom poučenie má obsahovať predovšetkým informácie týkajúce sa povahy tohto výkonu, možných zdravotných rizík a všetkých okolností súvisiacich s výkonom asistovanej reprodukcie. Vo vzťahu k darcovi je tiež žiaduce, aby bol informovaný o všetkých právnych dôsledkoch, ktoré sa s darcovstvom gamét spájajú a tiež o tom, že mu nebude možné oznámiť či vôbec, a ak áno, akým spôsobom boli jeho zárodočné bunky použité.
Podobne ako opatrenie Ministerstva zdravotníctva ČSR, ani zákon o výskume výslovne nerieši otázku, či je možné udelený súhlas po jeho poskytnutí odvolať. V súvislosti s odvolaním súhlasu je potrebné predovšetkým rozlišovať, o aký súhlas sa jedná a od toho možno odvodiť možnosť, či nemožnosť jeho odvolania, prípadne dobu, do ktorej je takéto odvolanie prakticky možné. V prípade súhlasu so získaním zárodočných buniek z darcovho tela všeobecne platí, že môže byť odvolaný do doby, kým budú zárodočné bunky získané. Potom už odvolanie tohto súhlasu neprichádza do úvahy.
Osobitne zložitou je otázka, či je možné odvolať súhlas udelený v súvislosti s použitím zárodočných buniek k umelému oplodneniu a k výskumu na nich aj po tom, čo sú tieto odovzdané do dispozície príslušnému zdravotníckemu zariadeniu. Ani túto otázku zákon výslovne nerieši. V nadväznosti na zásadu anonymity, v dôsledku ktorej platí, že sa darca nemôže dozvedieť o tom, či a v prospech koho boli jeho zárodočné bunky použité, od ich poskytnutia prakticky nemôže mať istotu v tom, či jeho požiadavke na odvolanie súhlasu možno vyhovieť. V súvislosti s možnosťou, či nemožnosťou odvolania súhlasu darcu, je tiež významnou skutočnosť, že proces odberu a uskladnenia zmrazených zárodočných buniek je finančne veľmi náročný. Preto by zdravotnícke zariadenia, ktoré zárodočné bunky odobrali a uskladnili a vynaložili tak nemalé finančné prostriedky, nemali byť vystavené neistote, či tieto bunky budú môcť nakoniec aj skutočne použiť. Z uvedeného teda možno dospieť k prijateľnému záveru, že od okamihu, kedy darca svoje zárodočné bunky poskytne zdravotníckemu zariadeniu, stráca akúkoľvek možnosť s nimi disponovať a to v prospech toho zariadenia, ktoré bunky odobralo. V nadväznosti na to teda zdravotnícke zariadenie, ktoré uchováva zárodočné bunky, nie je povinné tieto na základe požiadavky darcu zničiť alebo ich nepoužiť na procesy, na ktoré by darca dodatočne súhlas odvolal.
Vek darcu
Poslednou podmienkou, ktorú musí darca spĺňať je veková hranica, presiahnutím ktorej už nie je darovanie zárodočných buniek možné. Zákon ju pritom ako jedinú z podmienok darcovstva diferencuje v závislosti od toho či ide o darcovstvo spermií, alebo oocytov. Reaguje tak na fyziologické predpoklady viažuce sa na pohlavie.
Darovať spermie môže podľa zákona muž, ktorý v čase podstúpenia zákroku dovŕšil vek 18 rokov a nepresiahol 40. rok veku. Nadviazal tak na obdobný predpoklad obsiahnutý už v opatrení Ministerstva zdravotníctva ČSR. V súvislosti s vekovou hranicou pre darcovstvo spermií, bol obsah zákona dlhšiu dobu podrobený diskusii. V pôvodnom vládnom návrhu zákona totiž nebolo dostatočne rozlíšené medzi mužom, ktorý svojou aktivitou smeruje k založeniu rodičovských práv a povinností a inštitútom darcovstva, ktorý ale zo svojej podstaty slúži inému účelu, ako je realizácia reprodukčných potrieb. Podľa tohto návrhu bol totiž za darcu považovaný každý muž podstupujúci zákrok asistovanej reprodukcie bez ohľadu na to, či išlo o muža z neplodného páru alebo tretiu osobu a teda veková hranica 40 rokov platila pre všetkých zúčastnených mužov rovnako. Nevôľa prijať takéto ponímanie mala za následok, že síce nebolo vekové obmedzenie z obsahu zákona úplne odstránené, ale vzťahuje sa už len na darcu spermií, ktorým sa chápe iný muž, ako ten čo tvorí neplodný pár.
Keďže opatrenie Ministerstva zdravotníctva ČSR vôbec neumožňovalo darovanie oocytov, vekovú hranicu pre ženu darkyňu upravil zákon úplne nanovo. Pre ženu sú vzhľadom na jej biologické predpoklady ustanovené prísnejšie podmienky, pretože zákon obmedzuje vekovú hranicu na rozpätie 18 až 35 rokov. Na rozdiel od ženy tvoriacej neplodný pár, teda zákon aj v tomto prípade stanovuje prísnejšie podmienky pre ženu, ktorá sa rozhodne darovať svoje vajíčka. Vo vzťahu k príjemkyni sa presadzuje individuálny prístup, spočívajúci v tom, že jednotlivé postupy asistovanej reprodukcie sú prístupné žiadateľke za predpokladu, že je v plodnom veku. Naproti tomu, tento predpoklad vo vzťahu k darkyni sa generalizuje, a zákon vychádza z toho, že plodný vek ženy sa viaže na obdobie života v čase medzi 18. a 35. rokom jej veku. Striktné obmedzenie hornej vekovej hranice pri oboch pohlaviach súvisí tiež s vyššou pravdepodobnosťou vzniku rôznych chorôb vo vyššom veku, ktoré by potenciálne mohli ohroziť plod a jeho zdravie.
Odmeňovanie darcu
Zákon tiež osobitne rieši otázky odmeňovania darcov za podstúpený proces súvisiaci s darovaním zárodočných buniek tak, že výslovne zakotvuje pravidlo, podľa ktorého za poskytnutie zárodočných buniek a embryí a za ich odovzdanie prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia, v ktorom je asistovaná reprodukcia vykonávaná, neprislúcha žiadna finančná ani iná náhrada. Toto ustanovenie má za cieľ zabrániť nezákonnému obchodovaniu s darovanými zárodočnými bunkami a zároveň tým zákon nadviazal na prevládajúci trend a požiadavky vymedzené vo viacerých medzinárodných dokumentoch, akým je napríklad Dohovor o biomedicíne.
Naopak vzhľadom na to, že je žiaduce, aby boli darcovi uhradené aspoň výdavky, ktoré mu v súvislosti s odberom gamét vznikli, má zo zákona nárok na ich náhradu, a to za predpokladu, že boli vynaložené účelne. Tieto výdavky hradí darcovi na základe jeho žiadosti prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bol odber vykonaný. Zákon teda rieši otázku náhrady účelne vynaložených nákladov fakultatívnym spôsobom a nárok na ich úhradu vzniká až vtedy, ak o to darca sám požiada.
Prevádzkovateľ môže náhradu preplatených darcovských výdavkov následne požadovať od príjemkyne, ktorej má byť vykonané umelé oplodnenie s použitím týchto gamét či embryí, alebo od prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia, ktorému zárodočné bunky alebo embryá boli na výkon asistovanej reprodukcie ďalej odovzdané.
Predchádzanie problémom vznikajúcich pri výkone asistovanej reprodukcie
Ako už bolo povedané, asistovaná reprodukcia so sebou okrem nových možností pre neplodné páry prináša aj celú radu rozličných problémov. Cieľom právnej úpravy tejto problematiky by mala byt preto tiež snaha o ich riešenie aspoň do takej miery, ako je to vzhľadom na ich povahu možné a žiaduce. Zákon o výskume obsahuje v súvislosti s týmito problémami viaceré ustanovenia, ktorými sa snaží predovšetkým o prevenciu ich vzniku.
Prvým problémom, ktorému zákon venuje osobitnú pozornosť sú viacpočetné tehotenstvá. V snahe predchádzať ich vzniku, nová právna úprava obsahuje ustanovenie §27e ods. 6, podľa ktorého môže byť pri výkone asistovanej reprodukcie u jednej príjemkyne oplodnených len toľko vajíčok a prenesených do pohlavných orgánov ženy iba toľko embryí, koľko je podľa súčasného stavu lekárskej vedy potrebné k pravdepodobne úspešnému vyvolaniu tehotenstva. Zákon teda nestanovuje ich konkrétny počet, s ktorým možno v rámci jedného cyklu asistovanej reprodukcie narábať, ale odvoláva sa na poznatky súčasnej lekárskej vedy. V nadväznosti na toto ustanovenie teda možno vychádzať z predpokladu, že sa naraz do tela ženy môžu vniesť najviac dve, resp. vo výnimočných prípadoch tri embryá.
Zákon tiež reagoval na problém voľby pohlavia (sex-selekcie) tak, že v §27g výslovne zakazuje používanie postupov asistovanej reprodukcie za účelom voľby pohlavia budúceho dieťaťa. Z tohto ustanovenia však platí jedna výnimka týkajúca sa prípadov, kedy použitím postupov asistovanej reprodukcie možno predísť vážnym geneticky podmieneným chorobám s väzbou na pohlavie dieťaťa. Zároveň však musí ísť o niektorú z taxatívne vymedzených situácií, s ktorými zákon takúto možnosť spája, a teda ide o ochorenie, ktoré:
- je nezlučiteľné s ďalším vývojom dieťaťa po jeho narodení,
- výrazne skracuje život dieťaťa,
- spôsobuje dieťaťu včasnú invaliditu alebo iné vážne zdravotné problémy,
- podľa súčasných znalostí nie je vyliečiteľné.
Pri naplnení niektorého z týchto predpokladov teda zákon povoľuje využiť postupy asistovanej reprodukcie za účelom voľby pohlavia dieťaťa, ak sa tým poskytne ochrana jeho zdravia. Voľba pohlavia sa pritom môže uskutočniť len na základe odporúčania lekára so špecializáciou v obore lekárskej genetiky v spolupráci s lekárom z oboru gynekológ a pôrodník.
Zákon tiež zriaďuje Národný register asistovanej reprodukcie, v ktorom majú byť spracované údaje potrebné v procese asistovanej reprodukcie. Ide pritom predovšetkým o údaje týkajúce sa identifikácie ženy, ktorej bolo vykonané umelé oplodnenie, jej osobná anamnéza, údaje súvisiace s jej zdravotným stavom a diagnostické údaje súvisiace s vykonaním umelého oplodnenia. Tiež má obsahovať údaje o zdravotnom stave muža, u ktorého bol vykonaný odber zárodočných buniek za účelom umelého oplodnenia a údaje potrebné pre identifikáciu zdravotníckeho zariadenia, ktoré asistovanú reprodukciu vykonalo. V záujme ochrany takto zhromaždených údajov o osobách zúčastnených na procese vykonávanom v rámci asistovanej reprodukcie tiež zákon ustanovuje, že po uplynutí 20. rokov od roku ich poskytnutia, majú byť tieto údaje anonymizované. Založenie centrálneho registra môže v budúcnosti prispieť k riešeniu ďalších roznych problémov spojených so snahou o verejnú ochranu zdravia. Ide napríklad o požiadavku, aby v záujme minimalizovania rizika vzniku manželstiev medzi pohlavne príbuznými osobami boli spermie mužského darcu použité len na obmedzený počet zákrokov asistovanej reprodukcie, čo by sa mohlo práve vďaka tomuto registru v praxi zrealizovať.
Problematika nadbytočných embryí
Zvláštnu pozornosť si v rámci ustanovení zákona zaslúžila tiež problematika nadbytočných embryí. Vzhľadom na chápanie embrya ako potenciálnej ľudskej bytosti, by sa naňho malo nahliadať s vážnosťou a jeho špecifické postavenie by malo byť rešpektované. V nadväznosti na to je žiaduce ustanoviť osobitný režim súvisiaci s nakladaním s embryami, ktoré sa stali nadbytočnými, a predurčiť tak s istotou ich ďalší osud.
Nadbytočné embryá vznikajú vtedy, ak sa v záujme dosiahnutia cieľu asistovanej reprodukcie, teda narodenia dieťaťa na základe zákroku, odoberú zárodočné bunky osôb tvoriacich neplodný pár alebo darcov, pričom len časť vzniknutých embryí sa použije pri umelom oplodňovaní príjemkyne a ostatné sa zmrazia pre prípad ich ďalšej potreby. Ak však takáto potreba nevznikne, teda sa podarí dosiahnuť tento cieľ skôr, ako sú využité všetky zmrazené embryá vytvorené v prospech neplodného páru, hovoríme o ich nadbytočnosti. Zákon čiastočne rieši problémy súvisiace s prebytkom embryí samotnou prevenciou ich vzniku tým, že reguluje počet vzniknutých aj implantovaných embryí vo vzťahu k jednej príjemkyni.
V súvislosti s využívaním nadbytočných embryí je dôležité najmä ustanovenie zákona, podľa ktorého môžu byť zárodočné bunky a embryá vytvorené pre účely asistovanej reprodukcie použité výlučne na umelé oplodnenie ženy žiadateľky. Pokiaľ teda pri umelom oplodňovaní žiadateľky nie sú použité všetky tieto embryá, možno ich uchovať a použiť iba pre ďalšiu liečbu tohto páru s výnimkou prípadu, kedy neplodný pár vyhlási, že embryá nehodlá použiť pre ďalšie umelé oplodnenie a vysloví súhlas, aby nadbytočné embryá boli použité k umelému oplodneniu inej ženy alebo na výskumné účely podľa osobitných právnych predpisov. Takto udelený súhlas sa následne stáva súčasťou zdravotníckej dokumentácie príjemkyne a vzhľadom na jeho povahu spravidla nie je možné jeho dodatočné odvolanie.
Asistovaná reprodukcia z pohľadu rodinného práva
Počatie dieťaťa je vždy závažným rozhodnutím, nech už ho urobia manželia alebo partneri s tým, že môžu počať dieťa cestou prirodzenou alebo musia využiť metódy asistovanej reprodukcie. Z hľadiska ochrany záujmov maloletých detí, je daný zásadný záujem spoločnosti na tom, aby boli vzťahy medzi rodičmi a deťmi čo najistejšie určené a stabilizované. Z hľadiska rodinného práva so sebou asistovaná reprodukcia prináša určité špecifiká, ktoré je nutné brať do úvahy a zohľadniť ich pri určovaní rodičovstva o to viac, ak majú byť do procesu umelého oplodnenia zapojené nezosobášené páry. Český zákon o rodine bol v súvislosti s možnosťami umelého oplodnenia už v minulosti viackrát novelizovaný. Prvou novelou, zákonom č. 132/1982 Sb., bolo do zákona doplnené ustanovenie §58 ods. 2, podľa ktorého bola vylúčená možnosť poprieť otcovstvo k dieťaťu narodenému v rozhodnej dobe po umelom oplodnení, uskutočneným so súhlasom manžela matky. Ďalšia novela, zákon č. 91/1998 Sb., opätovne reagovala na pokroky v lekárskej vede v oblasti asistovanej reprodukcie, osobitne na rozšírenie možnosti darovania vajíčok a doplnila zákon o ustanovenie §50a, ktorým sa do zákona o rodine dostalo základné pravidlo určenia materstva, uplatňované v prevažnej časti vyspelých krajín.
Zákon o výskume znamenal pre oblasť rodinného práva ďalšiu významnú zmenu nakoľko súčasťou jeho obsahu je aj časť venovaná novelizácii zákona o rodine. Táto spočíva v ustanovení ďalšieho pravidla určenia otcovstva k dieťaťu, ktoré sa narodilo v dôsledku výkonu zákroku asistovanej reprodukcie nezosobášenému páru.
Určenie materstva
Český zákon o rodine sa otázkami určovania materstva pôvodne vôbec nezaoberal, pretože vychádzal zo starej rímskej zásady, podľa ktorej matka je vždy istá. Zmenu v oblasti určovania materstva priniesla až tzv. veľká novela zákona o rodine č. 91/1998 Sb., ktorou zákonodarca reagoval na rozmáhajúci sa trend vo svete, kde v dôsledku rozvoja rôznych nových metód asistovanej reprodukcie bola platnosť tejto starej zásady narušená.
Nové ustanovenie §50a zákona o rodine, teda už výslovne uvádza, že matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Tým zároveň zákonodarca vylúčil akékoľvek pochybnosti, ktoré by v otázkach materstva k dieťaťu mohli vzniknúť v dôsledku umelého oplodnenia ženy uskutočneného s použitím darovaných oocytov. Vzťah matky a dieťaťa, či už počatého prirodzenou cestou, alebo na základe zákroku asistovanej reprodukcie, teda vzniká v dôsledku objektívnej právnej skutočnosti, ktorou je pôrod dieťaťa.
Treba však podotknúť, že na rozdiel od slovenského zákona o rodine, český zákon sa jednoznačne nevysporiadava s otázkou platnosti zmlúv, ktoré by boli s touto zásadou v rozpore, teda ak by došlo napríklad k uzavretiu zmluvy o surogačnom materstve. Možno však vychádzať z toho, že takáto zmluva by bola zrejme neplatná vzhľadom na ustanovenie §39 Občanského zákoníku č. 40/1964 Sb., teda pre rozpor s dobrými mravmi, príp. obchádzanie zákona.
Určenie otcovstva
V otázkach určenia otcovstva vychádza český zákon o rodine podobne ako slovenský zákon o rodine, z konštrukcie troch vyvrátiteľných právnych domnienok otcovstva. Na rozdiel od vzťahov medzi matkou a dieťaťom, rodinnoprávne vzťahy medzi otcom a dieťaťom teda vznikajú až na základe zložitej právnej skutočnosti. Musí dôjsť jednak k narodeniu dieťaťa a k tomu musí pristúpiť ďalšia právna skutočnosť, pretože konkrétnemu mužovi musí svedčať niektorá z domnienok otcovstva.
Systém troch právnych domnienok, ako ich vymedzil zákon o rodine vo svojom pôvodnom znení, odrážal dobu, v ktorej zákon vznikal. V tom čase boli možnosti prírodných vied presne učiť otcovstvo konkrétneho muža oproti súčasnosti omnoho obmedzenejšie, na druhej strane však aj možnosti asistovanej reprodukcie boli výrazne menšie, ako je tomu v súčasnosti.
Novelizácia, ktorú zákon o výskume vo vzťahu k zákonu o rodine priniesol, súvisí s tým, že do prijatia zákona bolo možné vykonať zákrok asistovanej reprodukcie len u manželského páru a v takomto prípade svedčala domnienka otcovstva manželovi matky. Podľa §58 ods. 2 zákona o rodine sa za otca dieťaťa narodeného v čase medzi stoosemdesiatym a trojstým dňom od vykonania zákroku umelého oplodnenia považuje vždy manžel matky za predpokladu, že vyjadril s umelým oplodnením súhlas. Tým je tiež vyriešená situácia, kedy by sa v procese umelého oplodňovania použili spermie darcu a teda dieťa by nebolo biologickým potomkom manžela matky. V tomto prípade zákon zakladá právnu fikciu, keďže je isté, že dotyčný muž nie je biologickým otcom dieťaťa, je však jeho otcom podľa práva. V uvedenom prípade teda zákon určuje otcovstvo nie na základe pravdepodobného biologického pôvodu, ako je to v ostatných domnienkach, ale na skutočnosti, že určitý muž vytvoril so ženou neplodný pár a súhlasil s jej umelým oplodnením darovanou spermiou. Otcovstvo možno poprieť, rovnako ako podľa slovenského zákona o rodine, ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak.
Podľa zákona o výskume je však v súčasnosti možné vykonať tiež zákrok na základe žiadosti neplodného páru tvoreného osobami, ktoré nemusia byť nevyhnutne zosobášené. Pokiaľ by sa teda dieťa narodilo nezosobášenému páru, nemohla by zo zákona nastúpiť prvá domnienka otcovstva svedčiaca manželovi matky. Otvára sa priestor pre určenie otcovstva na základe druhej domnienky, teda súhlasným vyhlásením rodičov. Aj v tomto prípade je však potrebné zaistiť, aby nemohla byť zneužitá skutočnosť, že dieťa bolo počaté z darovanej spermie. Toto zabezpečenie sa realizuje tak, že sa podľa zákona o výskume majú aj v prípade popierania otcovstva založeného druhou domnienkou obdobne použiť ustanovenia §58 ods. 2. To znamená, že pokiaľ sa dieťa narodí v kritickej dobe od umelého oplodnenia vykonaného so súhlasom muža, ktorý so ženou tvorí neplodný pár, nemožno otcovstvo tohto muža poprieť s výnimkou predpokladu, že by sa ukázalo, že matka otehotnela inak.
Zákon tiež počíta so situáciou, kedy by vzhľadom na okolnosti prípadu nebolo možné uplatniť ani domnienku otcovstva svedčiacu manželovi matky, ani nebolo otcovstvo k dieťaťu určené súhlasným vyhlásením rodičov. Pre tento prípad bol k §54 zákona o rodine pridaný nový odsek 3, podľa ktorého sa za otca dieťaťa počatého umelým oplodnením považuje vždy muž, ktorý dal k umelému oplodneniu ženy súhlas. To však neplatí, pokiaľ by sa preukázalo, že žena otehotnela inak. Novela tak rieši situáciu, kedy ktorákoľvek z osôb, tvoriacich nezosobášený neplodný pár, odmietne po narodení dieťaťa vykonať súhlasné vyhlásenie, ktorým sa zakladá otcovstvo druhou domnienkou. Vtedy môže druhý z nich dosiahnuť určenie otcovstva žalobou podľa §54 zákona o rodine, a to aj v prípade, že sa dieťa narodilo z darovanej spermie. Zároveň sa má týmto ustanovením predchádzať situáciám, kedy by osamelá žena chcela využiť nejakého muža iba k tomu, aby pomocou metód asistovanej reprodukcie získala dieťa. Napriek tomu, že by sa zúčastnené osoby dohodli na tom, že si žena neskôr nebude uplatňovať žiadne nároky a ani nepodá žalobu o určenie otcovstva, za dieťa by mohol podať žalobu o určenie otcovstva ustanovený opatrovník. Toto ustanovenie preto pôsobí ako poistka spoločnosti proti ľahkovážnemu prístupu partnerov k počatiu dieťaťa pomocou umelého oplodnenia. Na druhej strane, v záujme ochrany zúčastnených osôb, vystupuje nevyhnutná požiadavka na náležité poučenie oboch partnerov o všetkých právnych následkoch, ktoré sa s vykonaním zákroku spájajú.
Záver
Záverečná časť práce sprostredkováva ucelený pohľad na právne predpoklady výkonu asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky. Prijatím samostatného zákona regulujúceho základné otázky výkonu asistovanej reprodukcie sa Česká republika v tejto oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti výrazne vzdialila od Slovenskej republiky. Zákon prijatý s účinnosťou od 1. júna 2006 popri zákone o starostlivosti o zdravie ľudu celkom správne novelizuje aj rodinnoprávne vzťahy ktoré sú praktickým výkonom asistovanej reprodukcie výrazne dotknuté a je potrebné s istotou vymedziť právne vzťahy medzi zúčastnenými osobami. Na druhej strane by však mala byť v odôvodnených prípadoch chránená možnosť muža zaprieť otcovstvo napriek tomu, že s výkonom zákroku prejavil súhlas. V tejto súvislosti je preto žiaduce, aby bol zákonom vymedzený istý spôsob oboznamovania súdov s údajmi dôležitými pre určovanie otcovstva v prípade, že došlo k jeho zapretiu. V súčasnosti je totiž prakticky nemožné preukazovanie skutočnosti, že žena neotehotnela v dôsledku asistovanej reprodukcie v prípade, že boli v procese oplodňovania použité spermie darcu, keďže informácie o ňom sú prísne chránené. Žiaduce by teda bolo ustanoviť konkrétny postup uchovávania informácií, ktoré by bolo možné použiť v konaní o zapretie otcovstva, ako aj konkrétny spôsob použitia údajov dôležitých pre určovanie otcovstva v tomto konaní.
Na záver možno konštatovať, že súčasný stav lekárskej vedy umožňuje na jednej strane založiť rodinu aj tým, ktorí by bez jej pomoci deti nemohli mať. Na druhej strane sa však ľudstvo v oblasti asistovanej reprodukcie pohybuje na tenkom ľade a každý ďalší krok v tejto oblasti by mal byť starostlivo zvážený tak po stránke morálnej, ako aj sociálnej a právnej.
Mgr.
Katarína Račková1
prim.
MUDr. Robert Hudeček, Ph.D.2
MUDr.
Renáta Krajčovičová2
1
Katedra občianskeho
práva, Právnická
fakulta UK Bratislava
2
Gynekologicko-porodnická
klinika, LF
MU a FN Brno
Zdroje
1. Frinta O. Asistovaná reprodukce – nová právní úprava. Právní fórum 2007; 4(4): 123–130.
2. Veberová M, Uhlíř D. Některé právní aspekty asistované reprodukce. Právník 1999; 138(1): 89–96.
3. Hrušáková M, Králíčková Z. České rodinné právo. Brno: Masarykova univerzita 2006.
4. Lazar J et al. Občianske právo hmotné (Prvý zväzok). Bratislava: Iura edition 2006.
5. Vlček R, Hrubešová Z. Zdravotnícke právo. Bratislava: Epos 2007.
6. Pavelková B, Kubíčková G, Čečotová V. Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou. Šamorín: Heuréka 2005.
7. Cirák J, Pavelková B, Števček M. Rodinné právo. Šamorín: Heuréka 2008.
8. Svoboda J, Ficová S. Zákon o rodine: Komentár; Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava: Eurounion 2005.
9. Drgonec J, Holländer P. Moderná medicína a právo. 2nd ed. Bratislava: Obzor 1988.
10. Mach J et al. Zdravotnictví a právo: Komentované předpisy. 2nd ed. Praha: LexiNexis CZ 2005.
11. Drgonec J. Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa 1996.
12. Barancová H et al. Medicínske právo. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis. Trnava, Bratislava: Veda 2008.
13. Holub M, Nová H, Sladká Hyklová J. Zákon o rodine – komentář a předpisy související. 8th ed. Praha: Linde 2007.
14. Drgonec J. Právne otázky medicínskych výkonov na plánovanie rodičovstva (I. časť). Právny obzor 1992; 75(5): 436–444.
15. Kramná J. Lidské embryo v zrcadle práva. Justičná revue 1991; 43(5): 10–14.
16. Zikmundová E. Poznámky k problematice umělého oplodnění. Správní právo 1978; 11(6): 358–369.
17. Haderka J. Surogační mateřství. Právny obzor 1986; 69(10): 917–934.
18. Drgonec J. Právne problémy umelého oplodňovania a ich úprava v ČSSR. Právny obzor 1984; 67(2): 138–156.
19. Planková O. Úvahy nad novelizáciou úpravy rodinnoprávnych vzťahov. Právny obzor 1984; 67(4): 330–344.
20. Drgonec J. Génové právo. Právny obzor 1991; 74(9–10): 517–522.
21. Haderka J. Právní ochrana statusu dítěte narozeného z lékařsky navozeného oplodňování: co je a co není právně přípustné v ČR. Správní právo 1998; 31(4): 216–226.
22. Chvistková J. Úmluva o právech dítěte z pohledu „medicínskeho práva“. Justičná revue 1992; 44(11): 37–44.
23. Haderka J. Bioetika: od etiky k právu, od práva k etice. Správní právo 1998; 31(2): 122–128.
24. Fábry B. Nové biotechnologické výzvy hodnote ľudskej dôstojnosti. Právny obzor 2005; 88(4): 370–379.
25. Fryštenská M. Otazníky okolo asistované reprodukce. Právo a rodina 2004; 6(3): 13–18.
26. Winterová A. Určení otcovství nad rámec zákonných domněnek. Správní právo 2003; 36(5–6): 314–317.
27. Hudeček R, Ventruba P, Unzeitig V et al. Ovarian hyperstimulation syndrome development in assisted reproduction treatment – risk factors analysis using data mining. Scripta Medica Facultatis Medicae Universitatis Masarykianae Brunensis 2006; 78(6): 329–340.
28. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., v znení neskorších právnych predpisov.
29. Úprava Ministerstva zdravotníctva SSR č. 24/1983 Zb., o podmienkach pre umelé oplodnenie.
30. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2007 Zb., o podrobnostiach o odberoch, darcovstve tkanív a buniek, kritériách výberu darcov tkanív a buniek, o laboratórnych testoch požadovaných pre darcov tkanív a buniek a o postupoch pri odberoch buniek alebo tkanív a pri ich prevzatí poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
31. Zákon č. 576/2004 Z.z., o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
32. Zákon č. 36/2005 Z.z., o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
33. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., v znení neskorších právnych predpisov.
34. Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., v znení neskorších právnych predpisov.
35. Návrh zákona o využití biológie a medicíny v zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
36. Úprava Ministerstva zdravotnictví ČSR č. 18/1982 Sb., o podmínkách pro umělé oplodňování.
37. Zákon č. 277/2006 Sb., o výzkumu na lidských embryonálních kmenových buňkách a souvisejících činnostech a o změně některých souvisejících zákonů.
38. Zákon č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu.
39. Zákon č. 94/1963 Sb., o rodině.
40. Španielsky zákon č. 35/1988 Sb., o technikách asistovanej reprodukcie.
41. Dôvodová správa k zákonu č. 36/2005 Z.z., o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
42. Dôvodová správa k zákonu č. 277/2006 Sb., o výzkumu na lidských embryonálních kmenových buňkách a souvisejících činnostech a o změně některých souvisejících zákonů.
43. Dôvodová správa k návrhu zákona o využití biológie a medicíny v zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
44. Judikát č. R 49/1990; Rozsudek okresního soudu v Šumperku
45. Stránka Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Dostupné z: http://www.health.gov.sk.
46. Stránka oxfordského časopisu Human Reproduction. Dostupné z: http://humrep.oxfordjournals.org.
47. Stránka Medzinárodnej organizácie pre gynekológiu a pôrodníctvo. Dostupné z: http://www.figo.org.
48. Stránka centra asistovanej reprodukcie Iscare, a.s. Dostupné z: http://www.iscare.sk.
Štítky
Paediatric gynaecology Gynaecology and obstetrics Reproduction medicineČlánok vyšiel v časopise
Practical Gynecology
2009 Číslo 3
Najčítanejšie v tomto čísle
- Lichen sclerosus.
- Malignant tumors of vulva
- Screening of disturbances of thyroid gland during pregnancy and postpartum
- Forensic aspects of assisted reproduction within the legislation context of the Czech and Slovak Republics.