#PAGE_PARAMS# #ADS_HEAD_SCRIPTS# #MICRODATA#

Posúdenie expozície diizokyanátom v pracovnom prostredí


Assessment of exposure to diisocyanates in the work environment

Exposure to diisocyanates is associated with the development and increased risk of occupational respiratory diseases – allergic rhinitis, bronchial asthma and hypersensitivity pneumonitis. The assessment of exposure to isocyanates in the work environment is based on the measurement of their concentration in the air. In addition to this method, biological monitoring is also used to assess occupational exposure to isocyanates. This process is based on the determination of concentration of isocyanate metabolism products in biological material, mostly corresponding diamines in urine. Several foreign studies have investigated the correlation between the results of isocyanates monitoring in work environment and biological monitoring. The results of the studies show that workers are exposed to isocyanates by inhalation as well as by the dermal route. The results also indicate that the analysis of diamines in biological material is suitable method for assessing overall exposure, which includes all exposure pathways and could contribute to reducing the level of exposure to isocyanates in the workplace.

Keywords:

diisocyanates – professional exposure – biological monitoring


Autori: P. Matejíčeková;  M. Kizeková;  M. Matejová;  Ľ. Legáth
Pôsobisko autorov: Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie UPJŠ a UNLP v Košiciach, prednosta prof. MUDr. Ľubomír Legáth, PhD.
Vyšlo v časopise: Pracov. Lék., 74, 2022, No. 3-4, s. 51-56.
Kategória: Review Papers

Súhrn

V pracovnom prostredí sú zamestnanci vystavení rôznym rizikovým chemickým faktorom, ktoré môžu byť v niektorých prípadoch príčinou vážneho poškodenia zdravia. Expozícia diizokyanátom je spojená so vznikom profesionálnych ochorení dýchacích ciest – alergickej rinitídy, bronchiálnej astmy a hypersenzitívnej pneumonitídy. Posúdenie expozície izokyanátom v pracovnom prostredí je založené na stanovení ich koncentrácie v pracovnom ovzduší. Okrem tejto metódy sa vo viacerých zahraničných štúdiách využíva aj biologické monitorovanie, ktoré zahŕňa stanovenie koncentrácie produktov metabolizmu izokyanátov v biologickom materiáli. Výsledky vykonaných štúdií naznačujú, že zavedenie biologického monitorovania ako komplementárnej metódy k súčasne využívanému meraniu izokyanátov v ovzduší je vhodné na posúdenie celkovej expozície, ktorá zjednocuje všetky cesty vstupu izokyanátov do organizmu. Cieľom našej práce bolo zosumarizovať poznatky z dostupných štúdií, ktoré sa venovali stanoveniu koncentrácie diizokyanátov v pracovnom prostredí a ich biomarkerov v biologickom materiáli a určeniu vzájomnej korelácie výsledných hodnôt.

Klíčová slova:

diizokyanáty – profesionálna expozícia – biologické monitorovanie

ÚVOD

Diizokyanáty majú široké uplatnenie pri výrobe polyuretánov, farieb, lepidiel a iných produktov a materiálov. K profesionálnej expozícii diizokyanátom dochádza pri výkone rôznych pracovných činností, predovšetkým pri výrobe a manipulácii s polyuretánmi a ich produktami, najčastejšie inhaláciou vo forme aerosólov a pár, ale tiež pri priamom kontakte s pokožkou [1, 2]. Pri posudzovaní pracovnej expozície diizokyanátom sa využíva hodnotenie inhalačnej expozície stanovením koncentrácie diizokyanátov v pracovnom ovzduší, ktoré ale nezahŕňa monitorovanie potenciálnej dermálnej expozície [1, 3]. Na posúdenie celkovej dávky, ktorá odzrkadľuje všetky cesty vstupu chemickej látky do organizmu, sa využívajú metódy biologického monitorovania. V prípade expozície diizokyanátom je biologické monitorovanie založené na stanovení produktov metabolizmu týchto látok – diamínov v moči alebo špecifických proteínových aduktov v krvi [4–6].

S cieľom podrobnejšieho preskúmania vzájomnej korelácie uvedených metód sme vypracovali prehľad publikovaných štúdií, v ktorých sa uskutočnilo biomonitorovanie a posúdenie úrovne inhalačnej expozície diizokyanátom nameraných v ovzduší v rôznych výrobných odvetviach. Vzhľadom k väčšiemu množstvu štúdií sme sa zamerali na tri najčastejšie využívané diizokyanáty – hexametyléndiizokyanát, metyléndifenyldiizokyanát a toluéndiizokyanát a analýzu prác pochádzajúcich z európskych krajín, ktoré uvádzali všetky informácie o skúmaných biomarkeroch a matriciach, účastníkoch štúdie, technikách odberu vzoriek a metódach stanovenia izokyanátov.

VLASTNOSTI A VYUŽITIE IZOKYANÁTOV

Izokyanáty sú zlúčeniny s nízkou molekulovou hmotnosťou, ktoré majú jednu alebo viacero izokyanátových funkčných skupín -N=C=O naviazaných na aromatickú alebo alifatickú východiskovú zlúčeninu [3, 7]. Najviac využívanou skupinou izokyanátov sú diizokyanáty, konkrétne metyléndifenyldiizokyanát (MDI), toluéndiizokyanát (TDI) a hexametyléndiizokyanát (HDI), ktoré tvoria viac ako 95 % celkovej produkcie diizokyanátov v Európe. Okrem nich sú na európskom trhu registrované aj ďalšie zlúčeniny z tejto skupiny ako 1,5-naftalén diizokyanát (NDI), izoforóndiizokyanát (IPDI) a rôzne oligoméry odvodené od izokyanátov, ktoré sa používajú v menších, ale nie menej významných množstvách [4–6].

Kvôli vysoko nenasýtenej povahe izokyanátovej funkčnej skupiny tieto chemické látky podliehajú ľahko reakciám s nukleofilmi. Izokyanáty sú teda pomerne reaktívne zlúčeniny, ktoré dobre reagujú s vodou, alkoholmi a amínmi. Najvýznamnejšou reakciou izokyanátov je exotermická reakcia s alkoholmi s viac ako dvoma hydroxylovými skupinami za vzniku polyuretánových polymérov [8, 9]. Polyuretány majú rozsiahle možnosti využitia od výroby polyuretánových pien a lepidiel až po ochranné nátery na automobily. Alifatické diizokyanáty (HDI, HMDI, IPDI), kde -NCO skupina nie je priamo naviazaná na aromatický kruh, sú v porovnaní s aromatickými diizokyanátmi menej reaktívne, ale tvoria inertnejšie uretánové väzby. Z tohto dôvodu polyuretány vyrobené z alifatických diizokyanátov majú vyššiu ultrafialovú stabilitu a mechanickú odolnosť, ale vo všeobecnosti sa používajú v oveľa menšej miere, zvyčajne len na špeciálne aplikácie [2, 4, 5, 6, 8].

STANOVENIE DIIZOKYANÁTOV V PRACOVNOM PROSTREDÍ

K expozícii izokyanátom na pracovisku dochádza najčastejšie pri výrobe, manipulácii a aplikácii produktov na báze izokyanátov [1]. Pri inhalačnej a dermálnej expozícii dochádza v dôsledku ich pôsobenia k senzibilizácii pokožky a dýchacích ciest [2]. V rámci EÚ sa expozícia izokyanátom uvádza ako jedna z najčastejšie hlásených príčin vzniku bronchiálnej astmy ako choroby z povolania, pričom počet nových prípadov sa ročne odhaduje na viac ako 5000 [4, 6].

Prítomnosť rizikových chemických faktorov v pracovnom prostredí, vrátane izokyanátov, je pravidelne monitorovaná. Posúdenie expozície izokyanátom je založené na stanovení ich koncentrácie v pracovnom ovzduší [1, 3]. V prílohe č. 1 Nariadenia vlády SR č. 300/2007 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 355/2006 Z. z. o ochrane zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou chemickým faktorom pri práci, sú uvedené najvyššie prípustné expozičné limity izokyanátov v pracovnom prostredí [10].

Meranie izokyanátov v pracovnom prostredí je však z viacerých dôvodov komplikované. Izokyanáty sa môžu v ovzduší vyskytovať vo forme plynov, pár alebo vo forme aerosólu, ktorého častice môžu byť rôznej veľkosti. Rovnako sa môžu pri stanovovaní množstva izokyanátov v odobratej vzorke vzduchu naraz nachádzať okrem monomérov izokyanátov aj ich oligoméry a prepolyméry, ktorých analytické štandardy nie sú v súčasnosti k dispozícii [1, 11]. Navyše v prostredí výroby polyuretánov a pri práci s polyuretánovými produktami sú hodnoty koncentrácie izokyanátov v ovzduší často veľmi nízke a významnejšou sa stáva dermálna expozícia. Z tohto dôvodu nesprávne zvolená metóda stanovenia izokyanátov v pracovnom prostredí môže viesť k podhodnoteniu ich výslednej koncentrácie v ovzduší [1, 4, 6].

BIOLOGICKÉ MONITOROVANIE IZOKYANÁTOV

Okrem stanovenia izokyanátov v ovzduší sa na posúdenie ich expozície na pracovisku využíva aj biologické monitorovanie, ktoré je založené na stanovení zodpovedajúcich diamínov odvodených od jednotlivých izokyanátov v moči alebo špecifických proteínových aduktov v krvi. Biomonitorovanie poskytuje informácie o celkovej úrovni expozície izokyanátom, ktoré môžu do organizmu vstupovať nielen inhalačnou ale aj dermálnou cestou [5, 6].

Najčastejšie využívanou metódou biologického monitorovania expozície izokyanátom je analýza diamínov uskutočnená po silnej hydrolýze vzoriek, ktorou dochádza k uvoľňovaniu proteínových aduktov vytvorených priamou reakciou s izokyanátom a produktami metabolizmu daného izokyanátu [12, 13]. Analýza diamínov, hexametyléndiamínu (HDA) pre HDI, toluéndiamínu (TDA) pre TDI a metyléndianilínu (MDA) pre expozíciu MDI, ktoré sa vylučujú v moči vo forme acetylderivátov, je neinvazívnou a pomerne nenáročnou metódou. Vyžíva sa predovšetkým na posúdenie krátkodobej expozície, pretože eliminačné polčasy jednotlivých diamínov predstavujú približne 2–5 h [5, 6, 13].

Proteínové adukty vznikajú priamou reakciou diizokyanátov s proteínmi v krvnej plazme, najčastejšie s albumínom alebo hemoglobínom, na základe čoho ich rozdeľujeme do 2 skupín na albumínové a hemoglobínové adukty. Albumínové adukty sa považujú za špecifické biomarkery expozície, pretože iba zlúčeniny, ktoré majú vo svojej molekule jednu alebo viac izokyanátových skupín, môžu reagovať s týmto proteínom alebo glutatiónom. Reakcia s glutatiónom predstavuje medzistupeň vzniku spomínaných aduktov. Stanovenie proteínových aduktov odráža expozíciu izokyanátom v priebehu niekoľkých týždňov, v niektorých prípadoch až mesiacov, pretože polčasy eliminácie sú 20–25 dní u albumínových aduktov, u Hb aduktov až 120 dní [5, 6].

Hexametyléndiizokyanát

HDI je alifatický diizokyanát, ktorý je súčasťou sprejových lakov používaných pri opravách motorových vozidiel a v priemyselných lakovniach. Na základe našich kritérií bolo celkovo nájdených sedem štúdií, z ktorých dve boli uskutočnené v európskych krajinách [14, 15].

Cieľom holandskej štúdie Pronka et al. [14] bolo posúdenie inhalačnej a dermálnej expozície HDI a jeho oligomérov u pracovníkov používajúcich polyuretánové laky v autoservisoch a v priemyselných lakovniach. Táto štúdia je prvou, ktorá kvantitatívne hodnotí dermálnu expozíciu a kombinuje merania dermálnej a inhalačnej expozície s biomonitorovaním. Stratégia odberu vzoriek bola založená na posúdení expozície na základe vykonávanej pracovnej činnosti.

Z výsledkov štúdie vyplýva, že najvyššia expozícia HDI sa spája s manipuláciou s polyuretánovými lakmi, ktorá zahŕňa miešanie, striekanie a nanášanie laku, čistenie striekacích pištolí a asistenciu pri týchto procesoch. K pracovným činnostiam, pri ktorých môže dochádzať k expozícii, bolo zaradené aj zváranie, pretože zahrievanie materiálov obsahujúcich polyuretány môže viesť k emisiám pôvodných monomérov a iných druhov izokyanátov. V autoservisoch bol pozorovaný negatívny korelačný vzťah medzi dermálnou expozíciou a používaním rukavíc (OR 0,22, 95% CI 0,09–0,57) ale naopak pozitívna korelácia s úrovňou inhalačnej expozície (OR 1,34, 95% CI 0,97–1,84 pre 10-násobné zvýšenie). HDA v moči bol preukázaný u 36 % pracovníkov autoservisov a 10 % pracovníkov lakovní, pričom v autoservisoch bola frekvencia detekovateľného HDA významne zvýšená na konci pracovného dňa (OR 2,13, 95% CI 1,07–4,22 pre 15–18 hod. v porovnaní s 00–8 hod.). V obidvoch odvetviach bol HDA prítomný v moči až u 25 % lakovačov. HDA bol detegovaný aj u pracovníkov autoservisov, ktorí nevykonávajú činností súvisiace so striekaním karosérií, z čoho vyplýva, že aj títo pracovníci môžu byť vystavení významnej dávke izokyanátov [14].

Výsledné koncentrácie HDA v moči sa pohybovali na úrovni do 150,2 μg . g-1 kreatinínu (146,5 μmol . mol-1 kreatinínu). Najvyššia expozícia bola pozorovaná medzi skorým popoludním a večerom. Keďže odber vzoriek bol vykonaný niekoľkokrát v priebehu dňa, priemerná úroveň HDA pre jednotlivé časové intervaly predstavovala približne 20 μmol . mol-1 kreatinínu [14].

Tieto hodnoty sú v porovnaní s výsledkami štúdie Jonesa et al. [15], v ktorej maximálny výsledok predstavoval ~ 20 μmol . mol-1 kreatinínu, veľmi vysoké. Nízke koncentrácie HDA v biologickom materiáli v tejto práci však môže vysvetľovať skutočnosť, že biomonitorovanie bolo u pracovníkov autoservisov uskutočnené pred a po školení v rámci dní povedomia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vo Veľkej Británii. Ich cieľom bolo informovať a lepšie pochopiť riziká expozície izokyanátom a získať vedomosti o praktických prostriedkoch kontroly expozície na pracovisku. Následným prieskumom bolo zistené, že viac ako 50 % autoservisov skutočne aplikovalo opatrenia na zníženie expozície izokyanátom, najmä dôsledné používanie OOPP. Výsledky biologického monitorovania u účastníkov po tomto školení boli signifikantne nižšie (p < 0,0001) v porovnaní s koncentráciou HDA vo vzorkách odobratých pred školením a s rutinným odberom vzoriek.

Nedostatkom vyššie uvedených prác z Holandska a Veľkej Británie [14, 15] ostáva fakt, že nebola preukázaná korelácia medzi celkovou hladinou HDI vo vzduchu a koncentráciou HDA v moči, pretože jednotlivé merania boli posudzované len vo vzťahu k pracovnej činnosti. V rámci literárnej rešerše sme našli dve štúdie z USA [16, 17], ktoré sa zaoberali vzťahom HDI vo vzduchu a HDA v biologickom materiáli. Ich výsledky naznačujú, že koncentrácia plazmatického HDA najlepšie korelovala s inhalačnou expozíciou, keď sa zohľadnila expozícia u všetkých zúčastnených osôb (kumulatívna) (r = 0,61), nie jednotlivých pracovníkov (r = 0,22).

Toluéndiizokyanát

TDI je prchavý aromatický diizokyanát používaný predovšetkým na výrobu polyuretánových pien, povrchových náterov, lepidiel a rôznych farieb. Najštudovanejším procesom, pri ktorom dochádza k expozícii TDI, je výroba polyuretánovej peny. Na základe literárnej rešerše bolo z tohto odvetvia identifikovaných šesť prác z piatich rôznych krajín Európy.

V Poľsku sa posúdenie pracovnej expozície izokyanátom štandardne uskutočňuje stanovením ich koncentrácie v pracovnej atmosfére a porovnaním získaných údajov s hodnotami maximálnych prípustných koncentrácií v Poľsku. Cieľom štúdie Swierczynska-Machura et al. [18] bolo posúdiť pracovnú expozíciu diizokyanátom súčasne prostredníctvom environmentálneho a biologického monitorovania a vyhodnotiť účinky na zdravie spojené s touto expozíciou. Štúdia bola uskutočnená u pracovníkov továrne na výrobu polyuretánovej peny na báze TDI a MDI. V tejto komplexnej štúdii každý z 30 pracovníkov (mužov vo veku 23–58 rokov) podstúpil fyzikálne vyšetrenie, kožné testy na odhalenie bežných alergénov, stanovenie alergén-špecifických IgE protilátok v sére a funkčné vyšetrenie pľúc spirometriou.

Najčastejšie sa vyskytujúcimi symptómami u jednotlivých účastníkov štúdie boli rinitída a rôzne kožné príznaky. Kožné testy preukázali senzibilizáciu na najmenej jeden alergén u 26,7 % subjektov, pričom najčastejšími alergénmi boli pele tráv a Dermatophagoides pteronyssinus. Spirometrickým vyšetrením bola dokázaná bronchiálna obštrukcia ľahkého stupňa u 5 pracovníkov, u 25 osôb (83,3 %) boli hodnoty spirometrie v norme. U týchto 5 osôb boli uskutočnené bronchoprovokačné testy metacholínom. Test odhalil nešpecifickú bronchiálnu hyperaktivitu (PC20 = 4 mg/ml) u 1 pacienta, ktorý nikdy nebol liečený na astmu. Špecifické protilátky IgE pre TDI a MDI neboli zistené v sére u žiadneho z pracovníkov. Koncentrácie izomérov TDI v ovzduší sa pohybovali v rozmedzí 0,2–58,9 μg . m-3 a v 7 prípadoch prekročili hodnotu Combined exposure index (CEI). Najvyššie koncentrácie TDI vo vzduchu (súčet izomérov 2,4-TDI a 2,6-TDI) boli zaznamenané na pozícii pracovníkov údržby (9,9–41,5 μg . m-3), pretože ich aktivity si vyžadovali pravidelnú prítomnosť na linke a priamy kontakt s formami pre vypeňovanie polyuretánu. Koncentrácie metabolitov TDA vo vzorkách moču odobratých po pracovnej zmene boli štatisticky významne vyššie v porovnaní s tými odobratými pred pracovnou zmenou a v 6 prípadoch prekročili hodnotu British Biological Monitoring Guidance Value (BMGV – 1 μmol TDA/mol kreatinínu). Najvyššie koncentrácie TDA boli zistené vo vzorkách pracovníkov údržby (geometrický priemer (GM) = 2,6 μmol . mol−1 kreatinínu) a operátorov rezacích strojov (GM = 0,9 μmol . mol−1 kreatinínu). Pri zohľadnení výsledkov jednotlivcov, korelácia medzi koncentráciami TDI vo vzduchu a TDA vo vzorkách moču odobratých po pracovnej zmene nebola zistená (r = 0,051). Naopak silná korelácia (r = 0,84) bola preukázaná pre geometrické priemery hodnôt TDI a TDA, ktoré boli vypočítané pre každú zo skupín pracovníkov podľa pracovného zaradenia [18].

Výsledky tejto práce naznačujú, že stanovenie špecifického IgE v sére nie je dostatočne citlivé na to, aby slúžilo ako biomarker. Naopak stanovenie koncentrácie metabolitov TDA v biologickom materiáli a prítomnosť alergických prejavov súvisiacich s výkonom práce sa javí ako vhodná alternatíva na posúdenie pracovnej expozície diizokyanátom [18].

Monitorovaniu TDI v závode na výrobu polyuretánovej peny v Belgicku sa venovali Geens et al. [19]. Na tomto pracovisku bolo u zamestnancov zistené nedôsledné používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov pri práci. Spôsob a čas odberu vzoriek pracovného prostredia a biologického materiálu bol zvolený za účelom posúdenia expozície TDI pred pracovnou zmenou a po pracovnej zmene a rovnako pred víkendom a po ňom (dva po sebe nasledujúce piatky – koniec pracovného týždňa a dva pondelky – začiatok pracovného týždňa). Dokázaná bola silná korelácia medzi koncentráciami celkového TDI vo vzduchu a zodpovedajúcimi hladinami celkového TDA v moči (r = 0,816). Z výsledkov vyplýva, že zvýšenie TDA v moči o 18,12 mg . l-1 (koncentrácia po pracovnej zmene mínus pred zmenou) zodpovedá expozícii TDI počas pracovnej zmeny a súčasne využívanej limitnej hodnote 5 ppb alebo 37 mg . m-3 v prostredí.

Metyléndifenyldiizokyanát

Podobne ako TDI, MDI patrí do skupiny aromatických diizokyanátov, ktoré rýchlo podliehajú katalytickej reakcii s polyolmi, a preto dostupné štúdie pracovnej expozície MDI pochádzajú najmä z odvetvia výroby polyuretánov.

V prierezovej štúdii zo Švédska [20] bol skúmaný vzťah medzi expozíciou izokyanátom, biomarkermi ich expozície a prítomnosťou symptómov expozície. Expozícii lepidla na báze MDI a HDI bolo vystavených 150 pracovníkov, pričom niektorí z nich používali pri práci mierne zahriate lepidlo. Koncentrácie MDA v moči u pracovníkov používajúcich zahrievané lepidlo boli viac ako 5-krát vyššie (9,4 μg . l-1 (~ 3,9 μmol . mol-1 kreatinínu)) ako v prípade, keď bolo použité lepidlo bez zahriatia (1,8 μg . l-1 (~ 0,8 μmol . mol-1 kreatinínu)). Namerané koncentrácie MDA preukázali dobré korelácie s hladinami MDI vo vzduchu.

Okrem výroby PU bola expozícia MDI spojená aj s rôznymi činnosťami v stavebnom priemysle, ako napríklad striekanie polyuretánovej peny [21, 22]. Koncentrácie MDA v moči však boli v uskutočnených štúdiách vo všeobecnosti nízke (0,017–16,4 nmol . l-1 (~ 0,01–1,4 μmol . mol-1 kreatinínu) a 0,1–0,2 μmol . mol-1 kreatinínu). Aj keď sa pracovníci podieľali na činnostiach, ktoré by mohli viesť k vyššej expozícii MDI, vo väčšine prípadov boli použité osobné ochranné pracovné prostriedky, čo zodpovedá nízkym výsledným hladinám MDA v moči odobratom po pracovnej zmene.

Sabbioni et al. [21] okrem MDA v moči študovali aj plazmatický acetyl-MDA (ac-MDA) uvoľňovaný alkalickou hydrolýzou a Hb-MDA. Pozorovaná bola dobrá korelácia medzi koncentráciou MDA v hydrolyzovanom moči a acetyl-MDA a Hb-MDA (r = 0,86 a r = 0,39, v uvedenom poradí). Počas nasledujúcich rokov sa rovnakí autori [23] venovali aj meraniu špecifických albumínových aduktov (MDI-Lys a acMDI-Lys), ktoré boli zistené u 63 % pracovníkov v stavebnom priemysle, u 64 % pracovníkov nešpecifikovaného závodu a len u 15 % kontrolnej skupiny. Výsledky potvrdzujú, že MDI-Lys sú v porovnaní s MDA špecifickejšie biomarkery expozície. Okrem toho závery štúdie naznačujú, že tieto albumínové adukty majú tendenciu hromadiť sa v tele, pretože vo vzorkách pracovníkov, ktorí pracovali s MDI počas 4–7 mesiacov, boli pozorované zvýšené koncentrácie MDI-Lys. Na druhej strane, vzhľadom k nedostupnosti štandardov špecifických proteínových aduktov, nie je ich stanovenie v praxi bežne využívané.

ZÁVER

Analýza korelácie medzi výsledkami monitorovania pracovného prostredia a biologickým monitorovaním diizokyanátov v zahraničných štúdiách naznačuje, že stanovenie koncentrácie zodpovedajúcich diamínov v moči je vhodnou metódou na posúdenie celkovej pracovnej expozície diizokyanátom (inhalačnej aj dermálnej), ktorá môže pomôcť rozpoznať rizikové pracoviská a určiť rizikové profesie. Najsilnejšia korelácia medzi množstvom izokyanátu nameraného vo vzduchu a koncentráciou príslušného diamínu v biologickom materiáli bola pozorovaná pri zohľadnení expozície u všetkých účastníkov (kumulatívna expozícia) nie jednotlivých pracovníkov. Z publikovaných štúdií tiež vyplýva, že zamestnanci sú pri výkone pracovných činností vystavení izokyanátom nielen inhalačnou ale aj dermálnou cestou, ktorá zvyšuje riziko vzniku izokyanátovej astmy [1, 2].

V rámci SR doteraz nebola uskutočnená podobná štúdia zaoberajúca sa biologickým monitorovaním diizokyanátov a pôsobením týchto látok na zdravie zamestnancov. Napriek skutočnosti, že automobilový priemysel v SR je zamestnávateľom veľkého počtu pracovníkov, sa vznik a rozvoj bronchiálnej astmy v tomto odvetví nedáva do súvislosti s expozíciou izokyanátom. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli uskutočniť monitorovanie expozície izokyanátov v pracovnom prostredí vybraných výrobných spoločností nielen stanovením ich koncentrácie v ovzduší, ale aj prostredníctvom biologického monitorovania diamínov v moči zamestnancov. Výsledky tejto našej zatiaľ nepublikovanej práce podporujú predpoklad, že v pracovnom prostredí dochádza k expozícii izokyanátom [6]. Je preto dôležité upriamiť pozornosť na monitorovanie diizokyanátov v priemyselných podnikoch a pri výrobných procesoch na Slovensku a zvážiť využitie analýzy zodpovedajúcich diamínov v biologickom materiáli, ktorá môže pomôcť odhaliť všetky zdroje expozície izokyanátov a tým výrazne prispieť k zníženiu úrovne profesionálnej expozície týmto chemickým látkam.

Zoznam skratiek
ac-MDA – acetyl-MDA
BMGV – Biological Monitoring Guidance Value
GM – geometrický priemer
Hb – hemoglobín
HDA – hexametyléndiamín
HDI – hexametyléndiizokyanát
HMDI – 4,4-metyléndicyklohexyldiizokyanát
IPDI – izoforóndiizokyanát
MDA – metyléndianilín
MDI – metyléndifenyldiizokyanát
NDI – 1,5-naftalén diizokyanát
OOPP – osobné ochranné pracovné prostriedky
ppb – parts per billion

PU – polyuretán
TDA – toluéndiamín
TDI – toluéndiizokyanát

Adresa pro korespondenci:
Mgr. Petra Matejíčeková
Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie UPJŠ
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Lekárska fakulta
Rastislavova 43
041 90 Košice
Slovenská republika
e-mail: matejicekova.petra@gmail.com

Pracov. Lék., 74, 2022, No. 3–4, s. 51–56


Zdroje

1. Lockey, J. E., Redlich, C. A., Streicher, R., et al. Isocyanates and Human Health. Journal of Occupational & Environmental Medicine, 2015, 57, 1, s. 44–51.

2. Verschoor, L., Verschoor, A. H. Nonoccupational and occupational exposure to isocyanates. Current Opinion in Pulmonary Medicine, 2014, 20, 2, s. 199–204.

3. Henneken, H., Vogel, M., Karst U. Determination of airborne isocyanates. Analytical and Bioanalytical Chemistry, 2007, 387, 1, s. 219–236.

4. Rother, D., Schlüter, U. Occupational Exposure to Diisocyanates in the European Union. Annals of Work Exposures and Health, 2021, 65, 8, s. 893–907.

5. Scholten, B., Kenny, L., Duca, R. C., et al. Biomonitoring for Occupational Exposure to Diisocyanates: A Systematic Review. Annals of Work Exposures and Health, 2020, 64, 6, s. 569–585.

6. Matejíčeková, P. Monitorovanie expozície izokyanátom u zamestnancov vybraných odvetví [dizertačná práca]. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2022. 94 s.

7. Wenk, K. S., Ehrlich, A. Isocyanates. Dermatitis, 2012, 23, 3, s. 130–131.

8. Spence, M. W., Plehiers, P. M. A brief overview of properties and reactions of diisocyanates. Toxicology and Industrial Health, 2022, 38, 9, s. 495–499.

9. Jones, F. N., Nichols, M. E., Pappas, S. P. Polyurethanes and Polyisocyanates. In: Organic Coatings: Science and technology, Fourth Edition [online]. USA: John Wiley & Sons, 2017, s. 163– 188.

10. Nariadenie vlády SR č. 300/2007 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 355/2006 Z. z. o ochrane zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou chemickým faktorom pri práci.

11. Levine, S. P. Critical Review of Methods for Sampling, Analysis, and Monitoring of Vapor-Phase Toluene Diisocyanate. Applied Occupational and Environmental Hygiene, 2010, 17, 12, s. 878– 890.

12. Schupp, T., Plehiers, P. M. Absorption, distribution, metabolism, and excretion of methylene diphenyl diisocyanate and toluene diisocyanate: Many similarities and few differences. Toxicology and Industrial Health, 2022, 38, 9, s. 500–528.

13. Cocker, J. Biological Monitoring for Isocyanates. The Annals of Occupational Hygiene, 2011, 55, 2, s. 127–131.

14. Pronk, A., Yu, F., Vlaanderen, J., et al. Dermal, inhalation, and internal exposure to 1,6-HDI and its oligomers in car body repair shop workers and industrial spray painters. Occupational and Environmental Medicine, 2006, 63, 9, s. 624–631.

15. Jones, K., Cocker, J., Piney, M. Isocyanate exposure control in motor vehicle paint spraying: evidence from biological monitoring. The Annals of Occupational Hygiene, 2013, 57, 2, s. 200– 209.

16. Flack, S. L., Fent, K. W., Gaines, L. G. T. et al. Quantitative plasma biomarker analysis in HDI exposure assessment. The Annals of Occupational Hygiene, 2010, 54, 1, s. 41–54.

17. Flack, S. L., Fent, K. W., Gaines L. G. T. et al. Hemoglobin adducts in workers exposed to 1,6-hexamethylene diisocyanate. Biomarkers, 2011, 16, 3, s. 261–270.

18. Świerczyńska-Machura, D., Brzeźnicki, S., Nowakowska-Świrta, E. et al. Occupational exposure to diisocyanates in polyurethane foam factory workers. International Journal of Occupational Medicine and Environmental Health, 2015, 28, 6, s. 985–998.

19. Geens, T., Dugardin, S., Schockaert, A. et al. Air exposure assessment of TDI and biological monitoring of TDA in urine in workers in polyurethane foam industry. Occupational and Environmental Medicine, 2012, 69, 2, s. 93–98.

20. Littorin, M., Rylander, L., Skarping, G. et al. Exposure biomarkers and risk from gluing and heating of polyurethane: a cross sectional study of respiratory symptoms. Occupational and Environmental Medicine, 2000, 57, 6, s. 396–405.

21. Sabbioni, G., Wesp, H., Lewalter, J. et al. Determination of isocyanate biomarkers in construction site workers. Biomarkers, 2007, 12, 5, s. 468–483.

22. Sabbioni, G., Dongari, N., Kumar, A. Determination of a new biomarker in subjects exposed to 4,4'-methylenediphenyl diisocyanate. Biomarkers, 2010, 15, 6, s. 508–515.

23. Henriks-Eckerman, M. L., Mäkelä, E. A., Laitinen, J. et al. Role of dermal exposure in systemic intake of methylenediphenyl diisocyanate (MDI) among construction and boat building workers. Toxicology Letters, 2015, 232, 3, s. 595–600.

Štítky
Hygiene and epidemiology Hyperbaric medicine Occupational medicine
Prihlásenie
Zabudnuté heslo

Zadajte e-mailovú adresu, s ktorou ste vytvárali účet. Budú Vám na ňu zasielané informácie k nastaveniu nového hesla.

Prihlásenie

Nemáte účet?  Registrujte sa

#ADS_BOTTOM_SCRIPTS#