Porovnanie metodík pri degeneratívnych zmenách krčnej chrbtice

Súhrn

Krčná časť je najpohyblivejšou časťou chrbtice. Umožňuje pohyby všetkými smermi veľkého rozsahu. V poslednom období sa zvyšuje počet stále mladších pacientov s degeneratívnymi zmenami v tejto oblasti. Sprievodným znakom je prítomnosť bolesti, obmedzenie rozsahu pohyblivosti, svalová nerovnováha. Cielenou fyzioterapiou je možné prítomné bolesti a funkčné zmeny ovplyvniť. Zisťovali sme možnosti ovplyvnenia rozsahu pohyblivosti krčnej chrbtice vybranými fyzioterapeutickými metódami a zmapovať účinnosť vybraných metodík. Riešenie sme realizovali prostredníctvom mesačného klinického prieskumu. Kritériom pre zaradenie pacientov bolo sedavé zamestnanie a bolesti krčnej chrbtice. Súbor tvorilo 34 pacientov rozdelených do troch skupín. Na začiatku a konci prieskumu sme hodnotili Fleche-Forestiér. V prvej skupine cvičili Dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, v druhej skupine postizometrickú a antigravitačnú relaxáciu a v tretej metódu podľa McKenzieho. Zistili sme najvýraznejšie zlepšenie v tretej skupine pri Fleche-Forestiér meraní, anteflexii a retroflexii. Rozdiely v hodnotách lateroflexie a rotácie boli zanedbateľné. Liečba podľa McKenzieho sa javí ako najefektívnejší spôsob pri zlepšení rozsahu a funkčnosti cervikálnej časti chrbtice.

Klíčová slova:

bolesť – vertebrogénne ochorenia – dynamická neuromuskulárna stabilizácia – postizometrická a antigravitačná relaxácia – McKenzie koncept

Úvod

Pohyblivú časť chrbtice tvorí 24 stavcov (7 krčných, 12 hrudných, 5 driekových) spolu s intervertebrálnymi kĺbmi, ktorých kĺbové plochy sú voľnejšie a špecificky pootočené. V krčnej chrbtici (CCH – cervikokraniálna chrbtice) cervikokraniálne spojenie je v porovnaní s ostatnou časťou špecifické a odlišné pre prítomnosť dvoch atypických stavcov (C1,C2). Vďaka svojim zvláštnym usporiadaním a skĺbením umožňuje CCH vykonávať pohyb do každého smeru a v plnom rozsahu. Svojou flexibilitou sa ale stáva miestom, kde sa bolesti a zmeny vyskytujú pomerne často. V súčasnosti problémami CCH trpí veľká časť populácie a z roka na rok sa objavujú u mladších jedincov. Patologické zmeny v CCH môžu mať za následok viacero klinických syndrómov. Príčiny sú multifaktorialne charakteru – neurologického, traumatického, reumatologického, psychogénneho, degeneratívneho a iné. Napomáha tomu nedostatok pohybu, nadmerná jednostranná zaťaž a hlavne sedavé zamestnanie charakterizované častým opakovaním rovnakých pracovných pohybov. V mnohých prípadoch je práca vykonávaná dlhodobo vo vynútenom pracovnom tempe s nadmerným statickým zaťažením a jednostranným preťažovaním vo vynútených pracovných polohách. Dlhodobé preťaženie následkom ergonomicky nevhodných pracovných podmienok často vedie k narušeniu funkcie podporno-pohybového systému [1]. Väčšinou ide o zmeny držania tela a s tým súvisiace funkčné poruchy. Porucha kinetickej zložky závisí od stavu medzistavcových platničiek, pružnosti anatomických štruktúr, dĺžky a napätia svalov. Porucha stabilizačnej zložky je závislá od polohy segmentov a krátkych hlbokých svalov chrbtice. Dlhotrvajúce statické polohy pôsobia nepriaznivo a nevedome dávajú priestor na vznik nesprávnych pohybových stereotypov, mení sa stabilizačná funkcia svalov a funkčné poruchy časom vyústia do štrukturálnych porúch. Prevažná väčšina posturálnych porúch vychádza zo svalovej nerovnováhy, pri ktorej je porušené funkčné prepojenie tonického a fázického svalového systému. Typickým obrazom je vznik skrátených a oslabených svalov, porucha pohybových stereotypov, porucha svalovej koordinácie a pridruženie bolestí, ktoré sú väčšinou lokalizované do paravertebrálneho svalstva v strede CCH, subokcipitálne alebo do m. sternocleidomastoideus. Často vyžarujú do hlavy, ramien a lopatky. Vyžarujúce bolesti do horných končatín môžu byť sprevádzané tŕpnutím, pálením a potením. Prítomné môžu byť bolesti hlavy a stuhnutosť [2]. Najčastejšie zmeny a s tým súvisiace potiaže v oblasti CCH sú degeneratívneho charakteru postihujúce kostné a chrupavkové tkanivá lokomočného systému. Cielenou kinezioterapiou s využitím cielených a konkrétnych techník a metodík je možné ovplyvniť nielen prítomnú bolesť, ale aj pohybovú koaktiváciu jednotlivých svalových skupín v danej oblasti, zlepšiť pohybové stereotypy a upraviť správne držanie tela. Pre voľbu konzervatívneho liečebného postupu treba odlíšiť akútne a chronické štádium nálezu. Pri akútnom náleze je v popredí kľudový režim a medikamentózna liečba, pri chronickom náleze je v popredí cielené cvičenie.

 

Súbor a metodika

Cieľom prieskumu bolo porovnať vplyv dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie (DNS), manuálnej terapie, postizometrickej relaxácie (PIR), antigravitačnej relaxácie (AGR) a liečebný proces podľa McKenzieho na degeneratívne zmeny v krčnej časti chrbtice. Pre výber pacientov sme si stanovili podmienku sedavého zamestnania a bolesti CCH. Prieskumu sa zúčastnilo 38 pacientov, počas realizácie cvičení sme štyroch respondentov vylúčili z dôvodu viacnásobnej absencie. Vytvorili sme tri skupiny a na začiatku a konci prieskumu sme získali údaje individuálnym meraním. Každá skupina bola rehabilitovaná inou metodikou, čím sme zabezpečili homogenitu skupín z hľadiska závislej premennej. Všetci pacienti chodili na rehabilitáciu 3× do týždňa počas 4 týždňov, kde sme aplikovali konkrétny liečebný proces. Pri každom cviku sme dávali dôraz na správnu východiskovú polohu, nastavenie chrbtice a správne prevedený cvik. V prvej skupine (EX1) bolo 13 pacientov s priemerným vekom 36 ± 8 rokov, ktorí cvičili DNS, v druhej skupine (EX2) bolo 11 pacientov (jedného pacienta sme vyradili) s priemerným vekom 39 ± 13 rokov. Táto skupina absolvovala manuálnu terapiu, PIR a AGR. V tretej skupine bolo 10 pacientov (troch pacientov sme vyradili) s priemerným vekom 34 ± 7 rokov a v tejto skupine pacienti absolvovali liečebnú metódu podľa McKenzieho. Pri vstupných aj výstupných vyšetreniach sme použili päť testov: Fleche-Forestier, úklon hlavy, rotácia hlavy do strán, predklon hlavy a záklon hlavy.

 

Výsledky

Pri Fleche-Forestiér sme merali vzdialenosť medzi stenou a zátylkom hlavy v stoji. V prvej skupine (EX1) sme aplikovali liečebnú metódu DNS s priemernými vstupnými hodnotami 4,34 ± 2,5 cm a výstupnými hodnotami 3,9 ± 2,8 cm. Zlepšenie predstavovalo 1 cm, čo sa potvrdilo aj na hladine štatistickej významnosti rozdielov (1 %). Pri druhej skupine (EX2) sme realizovali mäkké techniky, PIR a AGR. Na vstupnom meraní boli priemerné hodnoty 4,4 ± 2,7 cm a pri výstupnom meraní 3,9 ± 2,5 cm, čo predstavovalo minimálne zlepšenie o 0,2 cm, čo sme na hladine štatistickej významnosti rozdielov stredných hodnôt potvrdili na 1 % (p < 0,01). Tretia skupina (EX3) absolvovala cvičenia podľa McKenzieho s priemernými nameranými hodnotami pri vstupe 4,4 ± 3,1 cm a pri výstupe 3,6 ± 2,7 cm. Zlepšenie predstavovalo o 1,4 cm, čím dosiahla najlepšie zlepšenie zo všetkých skupín, čo sa potvrdilo na hladine štatistickej významnosti rozdielov (1 %) (tab. 1).

Pri porovnávaní rozdielov stredných hodnôt veľkosti prírastkov zmien medzi skupinami sme použili Mann-Whitneyov U test, kde porovnávanie medzi skupinami EX1 a EX2 sme nepotvrdili. Podobný výsledok sme dostali aj pri porovnávaní zmien v skupine EX2 a EX3, a v skupine EX1 a EX3. Poukazuje to na to, že všetky nami použité metódy sú efektívne, takže veľkosť rozdielov je štatisticky zanedbateľná, avšak najväčšie diferencie boli v skupine EX3, kde sme aplikovali McKenzieho koncept.

Pri meraní úklonu s hlavou v strednom postavení a smerovaním vpred sme odmerali vzdialenosť processus mastoideus–acromion. Pri maximálnom úklone hlavy sme odmerali tú istú vzdialenosť na oboch stranách. Pri vyhodnocovaní úklonu hlavy doľava sme v skupine EX1 dosiahli vstupne hodnoty 14,3 ± 1,5 cm a pri výstupných 14,9 ± 1,9 cm, čo predstavovalo rozdiel 0,6 cm a na hladine štatistickej významnosti rozdielov sa to potvrdilo, na 1% hladine (p < 0,01). V skupine EX2 sme namerali pri vstupe 15,1 ± 2 cm, pri výstupe 14,6 ± 1,8 cm s rozdielom 0,5 cm, čo sa štatisticky potvrdilo na 1% hladine (p < 0,01). V tretej skupine pri vstupných vyšetreniach sme namerali 15,3 ± 1,3 cm a na výstupných meraniach 14,6 ± 2,3 cm, čo predstavuje rozdiel 0,7 cm. Na hladine štatistickej významnosti rozdielov sa to potvrdilo na najprísnejšej 1% hladine (p < 0,01). Pri vyhodnocovaní úklonu hlavy doprava sme v skupine EX1 namerali 14,5 ± 2,2 cm pri vstupe a 14,1 ± 1,8 cm pri výstupe s rozdielom 0,4 cm, čo sa štatisticky potvrdilo na 1% štatistickej významnosti stredných hodnôt (p < 0,01). V druhej skupine (EX2) sme namerali 14,9 ± 2,7 cm, neskôr 14,3 ± 1,6 cm, čo predstavovalo rozdiel 0,6 cm. Tieto rozdiely sa podarilo potvrdiť na 1% hladine štatistickej významnosti rozdielov (p < 0,01). V tretej skupine sme pri vstupnom meraní dosiahli hodnoty 13,6 ± 1,9 cm a pri výstupných meraniach 12,74 ± 1,5 cm. Rozdiel medzi vstupom a výstupom vyšiel štatisticky významný na 1% hladine (p < 0,01) (tab. 2).

Pri porovnávaní rozdielov stredných hodnôt prírastkov medzi skupinami Mann-Whitneyov U testom na oboch stranách medzi každou skupinou (EX1 oproti EX2, EX2 oproti EX3 a EX1 oproti EX3) sa nepodarilo potvrdiť.

Pri meraní rotácií hlava smerovala vpred, odmerali sme vzdialenosť brada– –acromion. Pri maximálnej rotácii hlavy sme odmerali tú istú vzdialenosť na oboch stranách.

Pri testovaní rotácie hlavy smerom doľava sa všetky tri skupiny zlepšili o > 1 cm. V prvej skupine na vstupných vyšetreniach boli výsledky 31,3 ± 2,1 cm a pri výstupných meraniach 32,7 ± 1,8 cm. Rozdiel bol 1,4 cm, čo sa štatisticky potvrdilo na 5% hladine významnosti rozdielov (p < 0,01). V druhej skupine (EX2) sme pri vstupných meraniach namerali 31,8 ± 1,1 cm a pri výstupných 32,8 ± 1,4 cm, čo predstavoval rozdiel niečo cez 1 cm. Štatisticky sa potvrdilo na 1% hladine štatistickej významnosti rozdielov (p < 0,01). Pri skupine EX3 sme dosiahli rozdiely na úrovni 1,2 cm, keď pri vstupe sme namerali 31 ± 1,5 cm a pri výstupe 32,26 ± 1,4 cm. Neparamet­rický Wilcoxonov T-test namerané hodnoty potvrdil na 1% hladine štatistickej významnosti rozdielov (p < 0,01). Pri rotácii doprava sme najväčšie odchýlky medzi vstupnými a výstupnými meraniami dosiahli v skupine EX1. Vstupné hodnoty boli 30,7 ± 1,5 cm a výstupné 32,7 ± 2,1 cm, čo prestavovalo rozdiel 2 cm (p < 0,01). Medzi skupinami EX2 a EX3 bol rozdiel medzi prírastkami minimálny. V EX2 vstupné meranie dosiahlo priemery 32,3 ± 0,9 cm a výstupné meranie 33,2 ± 1,6 cm, s rozdielom 0,9 cm. Aj keď je to pomerne malý prírastok, ale neparametrický Wilcoxonov T-test pri vyhodnocovaní (medián) vyšiel veľmi tesne na 5% hladine významný (p < 0,05). V tretej skupine vstup mal priemer 31,6 ± 1,4 cm a výstup 32,5 ± 1,5 cm, čo prestavoval rovnaký rozdiel ako v EX2, a to 0,9 cm (p < 0,05) (tab. 3).

Pri porovnávaní stredných hodnôt medzi skupinami pri teste rotácie hlavy doľava a doprava sme nedosiahli žiadne štatistické rozdiely podobne ako sme nepotvrdili štatistické rozdiely medzi skupinovými prírastkami. Pri porovnávaní rozdielov stredných hodnôt prírastkov medzi skupinami Mann-Whitneyov U testom na oboch stranách medzi každou skupinou sa nepotvrdili.

Pri meraní predklonu hlava smerovala vpred a odmerali sme vzdialenosť brada–fossa jugularis.

Dosiahli sme štatistické zlepšenia. V skupine EX1 sme pri vstupných vyšetreniach namerali 4,6 ± 1,6 cm a pri výstupných 3,8 ± 1,5, čím vznikol rozdiel 0,8 cm. Vznikli signifikantné rozdiely, čo sme aj potvrdili neparametrickým Wilcoxonovým T-testom na najprísnejšej hladine významností rozdielov (p < 0,01). Pri skupine EX2 sme namerali pri vstupe 4,7 ± 1,2 cm a pri výstupe 4,05 ± 0,8 cm, čo sa potvrdilo na 5% hladine štatistickej významností rozdielov stredných hodnôt (p < 0,05). V skupine EX3 sme dosiahli signifikantne zlepšenie, kde sme namerali 1,1 cm rozdiel, čo považujeme za veľkú priemernú hodnotu. Na vstupe bolo 4,62 ± 0,8 cm a pri výstupe 3,58 ± 0,9 cm (p < 0,01) (tab. 4).

Rozdiely stredných hodnôt veľkosti prírastkov zmien medzi skupinami sme Mann-Whitneyov U testom nepotvrdili.

Pri meraní záklonu hlava bola v strednom postavení a po vykonaní maximálneho záklonu sme odmerali vzdialenosť brada–fossa jugularis.

Pri testovaní záklonu hlavy sme namerali v prvej skupine pri vstupe 21,62 ± 2,2 cm a výstupe 22,55 ± 1,7 cm. Rozdiel predstavoval 0,9 cm, čo sme štatisticky potvrdili na 5% hladine významností rozdielov (p < 0,05). V druhej skupine sme namerali veľmi malý rozdiel (0,2 cm) medzi vstupnými (21,13 ± 2,6) a výstupnými meraniami (21,19 ± 2,4). V tretej skupine sme dosiahli najväčšie rozdiely (1,7 cm), kde vstupné merania boli 21,06 ± 1,9 a výstupné merania 22,71 ± 1,5 cm (tab. 5).

Rozdiely stredných hodnôt veľkosti prírastkov zmien medzi skupinami sme Mann-Whitneyov U testom nepotvrdili.

Diskusia a záver

Pohyblivosť CCH je zo všetkých úsekov najviac individuálna, od krátkeho silného a relatívne tuhého krku muskulárneho zápasníka až po dlhú extrémne pohyblivú labutiu šiju gymnastky. Nesie pomerne ťažkú hlavu, s ktorou vykonáva dlhotrvajúce nefyziologické pohyby pre potreby orientácie v priestore. V celej populácii je prevalencia degeneratívnych zmien a s tým súvisiacich zmien najčastejšia a výraznejšia v CCH a posúva sa stále do mladších ročníkov a nie je výnimkou ich prítomnosť už v školskom veku. Za príčinu vzniku považujeme prítomnosť technológií, ktoré vedú mladú generáciu k zvýšenému tráveniu svojho voľného času pred technickými zariadeniami v nesprávnom sede, na nevhodných stoličkách pred pohybom a fyzickou aktivitou, ktorá sa znižuje až absentuje. Na to reaguje pohybový systém tým, že dochádza k úbytku svalovej hmoty, čo vedie k postupnému zníženiu dynamiky a pružnosti chrbtice a tá sa stáva náchylnejšou na preťaženie. Skracujú sa hlboké krátke svaly, ktoré majú skôr statickú funkciu (mm. interspinales, mm. intertransversarii, mm. rotatores, mm. multifidy, mm. splenius) a preťažujú sa dlhé svaly, ktoré menia polohu chrbtice (mm. errector trunci, mm. spinalis, mm. longisimus, mm. ilicostalis). Často porucha určitého segmentu chrbtice býva spojená s poruchou staticko-kinetických prejavov celej chrbtice s postupným nárastom myofasciálnych porúch. Segmenty sa pohybom dostávajú do patologického postavenia (predsun hlavy), čo preťažuje prítomné krátke svaly a vedie k ich skráteniu. Následkom týchto zmien sa zvýrazňuje zmena postavenia CCH, čo ešte viac zhorší už prítomné patologické postavenie segmentov. Chrbticu ovplyvňuje stav hlbokého stabilizačného systému (hlboké flexory krku a extenzory šije), ktorý zabezpečuje správne zakrivenie a postavenie chrbtice a zohráva dôležitú úlohu pri svalovej súhre pre stabilizáciu chrbtice pri všetkých jej pohyboch. V CCH je najmenší rozsah pohybu v oblasti C2–C3 a najväčší v C4–C6 a je možné realizovať štyri pohyby – anteflexiu, retroflexiu, lateroflexiu a rotáciu.

V rámci kinezioterapie je potrebné venovať sa svalovej korekcii nielen oblasti CCH, ale aj nižších segmentov vrátane postavenia panvy.

Pri degeneratívnych zmenách na chrbtici dochádza k postupnému zníženiu koncentrácie proteoglykánov, zmene štruktúry elastínu a kolagénu, úbytku vody v platničkách a k produkcii tkanivových mediátorov. Je ťažké určiť, či funkčná porucha predchádza vzniku anatomických štrukturálnych zmien. Chybná funkcia navodzuje na preťaženie štruktúr bohatých na receptorov bolesti, dochádza k nociceptivnému dráždeniu s radou ďalších reflexných pochodov, ako svalové spazmy, znížená pohyblivosť segmentov (blokáda), čím dochádza k fixácii a k iradiácii patologických zmien. Z počiatočných funkčných zmien pri opakovaných a dlhšie trvajúcich štrukturálnych a atrofických zmien dochádza k regresívnym (degenerácie a trhlinky v anulus fibrosus) a produktívnym zmenám (zníženie odolnosti a funkcie postihnutej časti chrbtice) [3]. Prvým príznakom je bolesť, ktorá je z pravidla prítomná pri pohybe s končatinou a zväčšuje sa pri ťahu, neskôr je možné ju pociťovať aj v kľude a v noci. Prítomné môžu byť tzv. tenzné bolesti hlavy v dôsledku zvýšeného tonusu niektorých svalov šije, predovšetkým horného trapézu. Príčiny sú jednak ergonomické (napr. zvýšená pracovná plocha, nemožnosť oprenia rúk a predlaktí) a psychické (stres, presčasová práca, nespokojnosť v práci a podobne). Existujú tiež tzv. anteflexné bolesti hlavy spôsobené preťažením väzov v oblasti hlavových kĺbov v dôsledku dlhodobého predklonu hlavy. Ďalším príznakom býva zaostávanie pohybu s končatinou nad horizontálu a zapaženia so zvýšeným svalovým napätím [4]. K rozvoji degeneratívnych zmien v CCH dochádza pribúdajúcim vekom pre patogenetický rozvoj medzistavcových platničiek [5]. Začiatočným miestom degeneratívnych zmien je v oblasti processus uncinatus. Dochádza k dotyku processus uncinatus s dolnou laterálnou hranou stavca a vzniku osteofytov [6]. Degeneratívne zmeny v medzistavcových platničkách vedie k zúženiu priestoru medzi platničkami a dochádza k nadmernému pohybu ostatných stavcov a k nestabilite v celom pohybovom segmente chrbtice [7]. Neovplyvniteľnými faktormi sú prirodzené starnutie a genetická výbava, a ovplyvniteľnými sú eliminovanie svalových dysbalancií. Pomocou vybraných techník fyzioterapie môžeme pozitívne ovplyvniť svalový systém a spomaliť vývoj degenerácie chrbtice. Jednou z možností ako znížiť počet ochorení chrbtice je pravidelné cvičenie v kombinácii s terapiou podľa McKenzieho [8]. McKenzieho metóda je založená na aktívnom prístupe pacienta, ktorému je ukázané ako sám môže ovplyvniť stupeň bolesti a zlepšiť rozsah pohybu hlavy. Terapeutický efekt je dosiahnuteľný jeho opakovaným a správnym cvičením [9,10].

Dlhodobé a nefyziologické sedenie negatívne ovplyvňuje celú chrbticu a postavenie hlavy. Pri dlhšom sedení dochádza k sklopeniu panvy dozadu, oplošteniu bedrovej lordózy, v oblasti hrudnej chrbtice k zvýšeniu hrudnej kyfózy a k predklonu či predsunu CCH. To vedie k posunu ťažiska CCH s možnosťou vzniku funkčných porúch  v oblasti hlavových kĺbov, tak i dolnej CCH. Za najmenej namáhavý sed sa považuje sed v odľahčení, ale aj tento typ sedenia je vhodný iba po určitú dobu pre nevhodnú izometrickú aktivitu posturálneho svalstva. Postavenie a preťaženie hrudnej časti chrbtice ovplyvňuje postavenie CCH a jeho dynamiku. Odporúča sa meniť polohu sedu každé
2 hod.

Väčšina autorov v prieskumoch so zameraním na liečbu CCH overovali účinnosť použitia postizometrickej a antigravitačnej relaxácie s pozitívnym výsledkom v prospech manuálnych techník. V naše vzorke pacientov sme po zhodnotení výsledkov potvrdili, že vo fyzioterapii zohrávajú obe techniky (postizometrická a antigravitačná relaxácia) dôležitú úlohu pri uvoľnení svalového tonusu, zväčšení rozsahu pohybu a re­edukácii bolestivých spúšťových bodov.

V našom prieskume sme porovnávali  tri rôzne fyzioterapeutické liečebné metódy – DNS, manuálnu terapiu (PIR a AGR) na zlepšenie funkčnosti a rozsahu pohybu CCH, správne držanie hlavy. DNS podľa Kolářa je dia­gnostický a terapeutický koncept vychádzajúci z vývojovej kineziológie a opiera sa o fyziologické pohybové stereotypy, ipsilaterálný a kontralaterálny vzor lokomócie. Cieľom je aktivácia vnútorného stabilizačného systému na dosiahnutie zlepšenia funkcie pohybu. Svaly sa cvičia vo vývojových posturálnych pozíciách (vývojom centrálneho nervového systému (CNS) sa vyvíja ideálna hybnosť). Pri posilňovaní svalov sa vychádza nielen z anatomickej funkcie (odstup a úpon), ale aj z ich začlenenia do bio­mechanických reťazcov a riadiacich procesov CNS. Pri pohybe sú jednotlivé segmenty spevnené koordinovanou aktivitou agonistov a antagonistov. Pri insuficiencii svalu pri spevnení segmentu vzniká posturálna instabilita, ktorá sa zafixuje do všetkých pohybov. Vznikne stereotypné preťažovanie a mnoho hybných porúch. Prevenciou je spevnenie segmentu v centrovanom postavení kĺbu pri svalovej rovnováhe v reťazci [4].

PIR je založená na dosiahnutí predpätia natiahnutím svalu do minimálneho odporu. Je účinná pri liečení bolestivých spúšťacích bodov vo svaloch a bolestivých bodov na okostici, keď sú úpony svalov v spazme. Uvoľňuje zvýšené svalové napätie [6].

AGR využíva ku priebehu izometrického odporu gravitáciu. Účinok sa neprejavuje iba na svaloch a pri miznutí spušťacích bodov a známok napätia, ale aj v bodoch maximálnej bolestivosti, najčastejšie v miestach úponu. Relaxáciou jedného svalu sa dosiahne reflexnou cestou relaxácia svalov v rámci reťazca [6].

McKenzieho koncept je založený na dia­gnostike a liečbe bolestí vertebrogénnych porúch vznikajúcich na základe dráždenia miechových koreňov za účelom ich eliminácie. Princíp spočíva v predpoklade, že prítomnosť bolesti pri pohybe eliminuje protipohyb. Bolesť sa vyšetruje priamo pri pohybe počas záťaže a v odľahčení. Cieľom je edukácia a uvedomenie si vzťahu bolesti k pohybu a naučiť sa, pri ktorých pohyboch dochádza k zhoršeniu, pripadne zlepšeniu a ústupu bolestí. Ide o malý počet správne vykonaných nenáročných cvikov opakujúcich sa viackrát denne s vylúčením faktorov provokujúcich bolesť. Opakovaním cvikov postupne nastáva ustúp bolestí a pocit tlaku v jednotlivých segmentoch [11].

Do jednotlivých skupín sme vyberali pacientov so stuhnutou CCH, alebo s prítomným skrátením šijových svalov. Každý pacient bol oboznámený so správnou technikou cvičení s dôrazom na dodržanie frekvencie cvičení. Každé štatistické porovnávanie stredných hodnôt prírastkov medzi skupinami vyšlo nevýznamné okrem v teste úklonu doprava medzi skupinami EX2 a EX3, čo možno vysvetliť tým, že väčšina ľudí v skupinách boli praváci, takže v práci majú monitor postavený v prevažnej miere nie oproti presne v strede, ale viac na ľavej strane, čo spôsobuje stuhnutie ľavého trapézového svalu. Ostatne nevýznamné porovnávanie prírastkov medzi skupinami si vysvetľujeme tým, že za obdobie 4 týždňov sú všetky tri metódy efektívne, čo sme medzi skupinami aj štatisticky potvrdili. V skupine EX3 pri používaní liečebnej metódy podľa McKenzieho, kde sú cvičenia zamerané na rotáciu v cervikálnej časti chrbtice si myslíme, že táto metóda je najúčinnejšia. McKenzieho koncept v porovnaní s manuálnou terapiou sa javí ako najefektívnejší spôsob pri zlepšení rozsahu a funkčnosti cervikálnej časti chrbtice.

 

Doručené/ Submitted: 12. 6. 2023
Prijaté/ Accepted: 10. 10. 2023

Korešpondenčný autor:
MU Dr. Eva Musilová, PhD.
Katedra biologických a lekárskych vied
Fakulta telesnej výchovy a športu UK
Nabr. arm. gen. L. Svobodu 9
814 69 Bratislava
Slovenská republika
e-mail: eva.musilova@uniba.sk