Vždy som bol a aj som optimistom

Prof. MUDr. Lukáš Plank, CSc. je přednostou Ústavu patologické anatomie Jesseniovy lékařské fakulty Univerzity Komenského a Univerzitní nemocnice v Martine a zároveň vedoucím Národního konzultačního centra bioptické diagnostiky hematoonkologických onemocnění SR. Od roku 2008 je hlavním odborníkem Ministerstva zdravotnictví SR pro obor patologické anatomie a je také prezidentem Slovenské divize IAP. K našemu rozhovoru jsme se sešli na přelomu roku nejen kvůli tomu, že v roce 2011 oslaví prof. Plank významné životní jubileum, ale také proto, že právě končilo jeho čtyřleté funkční období v čele výboru Slovenské společnosti patologů SLS.

Jak byste uplynulé funkční období vašeho výboru zhodnotil?

Nenárokujem si hodnotiť prácu Výboru Slovenskej spoločnosti patológov SLS v období 2006–2010 a už vôbec nie moju činnosť vo funkcii prezidenta spoločnosti, to prenechám iným. Môžem sa tu pokúsiť stručne reflektovať len svoje pocity a postoje. K tým pozitívnym pocitom patrí udržanie aktivít spoločnosti v oblasti organizovania odborných podujatí, národných zjazdov a spoločných kongresov aj so Spoločnosťou českých patológov. A to aj napriek mienke niektorých, že prednášky a zjazdy sú menej zaujímavé (alebo až zbytočné), než sklíčkové semináre. Súčasne v spolupráci so Slovenskou divíziou IAP sme pomohli ďalšiemu rozvoju populárnych sklíčkových bioptických seminárov, mnohé z nich prebehli aj za účasti českých (a moravských :) ) patológov. Mám z toho radosť aj preto, že som počas môjho pobytu v Nemecku v r. 1992–1994 mohol byť spolu s prof. Josefom Stejskalom a Jaroslavom Duškom pri zrode českej a slovenskej divízie IAP. Teším sa, že dominantná dobrá profesionálna atmosféra v obci slovenských patológov umožnila vznik viacerých celoslovenských centralizovaných diagnostických programov (napr. detekcie stavu HER2, K-ras, diagnostiky GIST-ov, NET-ov, RCC a pod.). A k môjmu pocitu dobre vykonanej práce patrí aj snaha o zlepšenie postavenia patológie v sústave medicínskych odborov, najmä pri príprave nového Katalógu výkonov, ktorý by spravodlivejšie a prehĺadnejšie umožnil hodnotenie našej práce a jednanie so zdravotnými poisťovňami. A čo sa nepodarilo – je toho pomerne veĺa, hoci podĺa dĺžky predošlého textu to tak nevyzerá. Mňa osobne najviac mrzí snáď to, že sa mi nepodarilo prebudiť väčšiu aktivitu aj v rámci výboru a že sa nám nepodarilo realizovať projekt web stránky našej spoločnosti.

Co byste popřál novému výboru, před čím byste varoval?

Novému výboru prajem, aby bol lepší, než ten náš, aby po uplynutí svojho funkčného obdobia jeho členovia končili svoju prácu s dobrými pocitmi. Aby sa im podarilo skĺbiť záujmy „diagnostickej bioptickej“ a „akademickej“ patológie – akokoĺvek toto umelé delenie nemám rád a sám sa počas celého môjho profesionálneho života pokúšam o prepojenie oboch týchto „častí“. Prajem im, aby pri návale každodennej práce mali dosť síl a veĺa chuti pre realizáciu svojich plánov. Budem mať z toho, a iste nielen ja sám, veĺkú radosť. A pred čím varovať? Snáď to nebude znieť príliš poučne, keď poviem, že pred atomizáciou záujmov, sebeckosťou a pred nejednotnosťou, lebo fragmentácia v takej malej komunite, akou je obec menej ako 100 aktívnych patológov, by bola na škodu nás všetkých.

Slovenské zdravotnictví se po proběhlých reformách v lecčems liší od českého. Mohl byste shrnout hlavní rozdíly ve vztahu k našemu oboru?

Tak toto je veĺmi ťažká otázka a ja sa necítim byť expertom na celý slovenský zdravotnícky systém a už vôbec nie na český. Ale z pohĺadu nášho odboru vidím prinajmenej dva zásadnejšie rozdiely. Tým prvým je skutočnosť, že na Slovensku vznikol nový inštitút nazvaný Úrad pre dohĺad nad zdravotnou starostlivosťou („ÚDZS“), ktorý pokiaĺ viem v takej ucelenej podobe, ako existuje na Slovensku, nemá obdobu v iných krajinách EÚ. Okrem samotných kontrolných a regulačných funkcií pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v SR, vrátane kontroly (aj ekonomickej efektivity) samotných zdravotných poisťovní, sa pod tento úrad odčlenila časť práce, ktorá tradične patrí (a v SR patrila) nášmu odboru, a tou sú patologické pitvy a celá nekroptická činnosť. Podĺa zákonodarcu „pitva nie je súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti“ a preto ju nariaďuje, realizuje (a aj financuje) ÚDZS. Súčasne pitva je „auditom poskytovania zdravotnej starostlivosti“ a preto pitvu pacienta zomretého v nemocnici v rámci potenciálneho konfliktu záujmov nemôže vykonávať patológ zamestnaný v danej nemocnici. Tak sa prestali pitvy realizovať v dovtedajšej sieti pracovísk patológie, vznikla redukovaná sieť centralizovaných pracovísk ÚDZS, ktoré zabezpečujú pitvy a v ktorých pracujú najmä bývalí súdni lekári. Formou zmluvných vzťahov v nich pracujú na parciálne úväzky aj niektorí patológovia, vrátane mladších zaradených do predatestačnej prípravy. Len tak sme mohli zachovať pitvy pre výuku študentov LF v univerzitných ústavoch patológie.

Druhým rozdielom je, že na rozdiel od ČR na Slovensku sa zachoval inštitút hlavných (a tým aj krajských) odborníkov Ministerstva zdravotníctva SR. Pozícia a náplň práce hlavného odborníka MZ SR sa však zmenila, dnes ide najmä o poradenskú a konzultačnú činnosť pre MZ SR pri príprave legislatívnych noriem, odborných usmernení a pod. Tu hlavný odborník úzko spolupracuje s výborom odbornej spoločnosti.

Co nejvíce trápí patology na Slovensku?

Neviem, či budem schopný reflektovať pocity celej našej komunity. Mnohí z nás často hovoríme o zlepšení postavenia patológa, ale keď som čítal váš rozhovor v predchádzajúcom čísle časopisu s Alešom Ryškom, tak myslím, že sme na tom na oboch stranách rieky Moravy (stále) rovnako. Pod zlepšením postavenia máme pochopiteĺne na mysli iné než ekonomické ocenenie prínosu našej práce pre diagnózu a liečbu, a to tak v rámci odbornej ale aj laickej verejnosti. Súčasne si myslím, že je len a len na nás, aký rešpekt si prinajmenej v tej odbornej verejnosti vieme získať.

Mňa osobne, napriek tomu že som zaangažovaný tak v „akademickej“ patológii a súčasne aj v neštátnej sfére, trápi otázka budúcnosti najmä tzv. akademickej patológie. V českej patológii došlo skôr k odštátňovaniu, než na Slovensku, so všetkými sprievodnými javmi, ktoré k tomu patria. Ale ako vo všetkom, aj v tomto sa rozdiely vyrovnávajú...:) Proces odštátňovania pracovísk patológie v SR bol heterogénny a zasiahol nielen menšie pracoviská odboru, ale aj niektoré oddelenia bývalých krajských a fakultných nemocníc. V slovenskej patológii tak vznikla istá nerovnováha na „trhu práce“ s následným odlivom už plne kvalifikovaných, ale aj mladších a neraz veĺmi dobrých patológov, aj z univerzitných pracovísk. Vždy som bol a aj som optimistom a verím, že napriek uvedenému si naše univerzitné ústavy prinajmenej zachovajú svoje postavenie a úroveň.

A co děláte, když neděláte :)?

To záleží na tom, koĺko času na „ničnerobenie“ mám. Rád sa túlam prírodou, či už peši alebo na bicykli, rád pri stretnutiach s priateĺmi hrám stolný tenis, rád si idem zaplávať. A pri tom ničnerobení sa snažím o to, aby vedomie či pocit z tej či onej zameškanej práce či termínu mi to sladké ničnerobenie nepokazil.

– J. Zámečník –