VYBRANÉ VLASTNOSTI SÚČASNÝCH ENDODONTICKÝCH SEALEROV: ČASŤ 1

Súhrn

Úvod a ciel´: Súčasná endodoncia má k dispozícii nespočetné množstvo materiálov, určených k definitívnemu plneniu koreňových kanálikov, ktoré sa líšia svojím zložením a tiež aj svojimi fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Dentálny trh sa snaží o sústavnú inováciu niektorých materiálov úpravou ich zloženia, čo má za následok zmenu vlastností nových preparátov. Úlohou tohto článku je porovnať vybrané vlastnosti súčasných endodontických sealerov, a sprehľadniť tak klinickým pracovníkom situáciu, ktorá momentálne na trhu s týmito materiálmi panuje.

V prvej časti tohto článku sa pojednáva o materiáloch založených na hydroxide vápenatom, zinkoxid eugenole, a na záver je pozornosť venovaná zlatému štandardu v endodoncii – polyepoxidovým materiálom. Pri porovnávaní jednotlivých vlastností týchto materiálov bola sledovaná ich doba tuhnutia, pH pri tuhnutí, radioopacita, rozpustnosť a náchylnosť k vzniku netesností koreňovej výplne v čase, objemové zmeny prebiehajúce pri a po stuhnutí týchto materiálov, cytotoxicita, antibakteriálne vlastnosti a schopnosť týchto materiálov zafarbovať tvrdé zubné tkanivá.

Metódy, materiály: Porovnaním jednotlivých vlastností týchto materiálov možno konštatovať, že každý zo súčasných endodontických sealerov vyniká vlastnosťami, ktorými sa od ostatných výrazne odlišuje. Sealery na báze hydroxidu vápenatého vynikajú predovšetkým výrazným antibakteriálnym pôsobením a nízkou náchylnosťou k zafarbovaniu tvrdých zubných tkanív a nízkou, prípadne miernou cytotoxicitou, spôsobenou ich vysokým pH, prípadne ďalšími látkami obsiahnutými v zložení sealeru, naopak ale ich vysoká rozpustnosť a náchylnosť k vzniku netesností výrazne zhoršuje kvalitu koreňovej výplne. Zinkoxid eugenolové sealery majú výborné antibakteriálne vlastnosti, len v prvých dňoch svojho pôsobenia, ale negatívne ovplyvňujú prognózu endodontického ošetrenia svojou vysokou náchylnosťou k vzniku netesností a cytotoxicitou a taktiež nepriaznivo ovplyvňujú zafarbenie zvyšných tvrdých zubných tkanív. Polyepoxidové sealery svojou nízkou rozpustnosťou a nízkou náchylnosťou k vzniku netesností sú zárukou kvalitnej koreňovej výplne, avšak ich antibakteriálne vlastnosti sú len krátkodobé. Ich vysoká cytotoxicita nepriaznivo vplýva na bunky periapikálneho periodoncia a je vysoká náchylnosť k zafarbovaniu tvrdých zubných tkanív. Pri nedostatočnom odstránení prebytkov sealeru sa zhoršuje estetika endodonticky preliečeného zubu.

Záver: Výber vhodného materiálu nie je jednoduchý a klinický pracovník musí zvážiť, ktoré z vlastností bude pri tomto výbere preferovať a ktorým bude naopak pripisovať menšiu mieru dôležitosti.

Klíčová slova:

endodontický sealer – hydroxid vápenatý – zinkoxid eugenol – polyepoxid – vlastnosti

ÚVOD

Mikroorganizmy a ich produkty hrajú dôležitú úlohu pri rozvoji zápalových ochorení zubnej drene a periodoncia – pulpitídy a periodontitídy a taktiež úzko súvisia so zlyhaním endodontického ošetrenia [1, 2, 3]. Aj keď sa individuálne prípady líšia spektrom prítomných mikroorganizmov a taktiež sa prítomné spektrum líši v závislosti od toho, či je infekcia v periodonciu, alebo v koreňovom systéme, a tiež či ide o primárnu, alebo sekundárnu infekciu, jedná sa vždy o prevažne anaeróbnu mikroflóru [4]. Mechanické a chemické opracovanie koreňového systému má ako jeden z cieľov túto mikroflóru z koreňového systému odstrániť, čo však v skutočnosti nie je nikdy stopercentne možné a v opracovanom koreňovom systéme je vždy prítomné isté množstvo baktérií [5, 6]. Úlohou koreňovej výplne je uzavrieť rezíduum a antibakteriálnym pôsobením redukovať mikroflóru [7, 8, 9]. Vlastnosti ideálneho materiálu určeného k plneniu koreňového kanáliku sú pre väčšiu prehľadnosť uvedené v tabuľke 1 [10–12]. Žiaden z dostupných endodontických výplňových materiálov nespĺňa všetky tieto požiadavky a žiaden ideálny materiál určený k výplni koreňového systému neexistuje [13]. Najvhodnejším výplňovým materiálom je gutaperča, ktorá spĺňa najväčší počet kritérií, okrem adhézie k dentínu, a teda vzniku vrstvy nepriepustnej pre tekutiny. To musí zabezpečiť ďalší výplňový materiál, sealer, ktorý vypĺňa priestor medzi gutaperčou a stenou koreňového kanálika [14].

Na trhu existuje veľké množstvo endodontických sealerov, určených k rôznym metódam plnenia koreňových kanálikov, či už sa jedná o laterálnu, alebo vertikálnu kondenzáciu gutaperči, prípadne použitie techniky centrálneho kónusu. V závislosti od ich chemického zloženia, reakcií, ktoré prebiehajú pri tuhnutí, a finálnych produktov ich tuhnutia sa jednotlivé sealery líšia svojimi vlastnosťami.

ROZDELENIE JEDNOTLIVÝCH SEALEROV 

Na základe zloženia možno súčasné endodontické sealery rozdeliť do jednotlivých kategórií, uvedených v tabuľke 2 [11, 13, 15–20]. Klasifikácia biokeramických materiálov je ale nejednotná a s neustále pribúdajúcimi materiálmi tejto kategórie je potrebné ich jasné roztriedenie. Biokeramické sealery sú rozdelené na základe najviac obsiahnutej zložky [15, 21]. Skloionomernim sealerom, ktoré sa kvôli ich pomerne krátkej dobe tuhnutia [22] v súčasnosti nepoužívajú, nie je v tomto článku venovaná pozornosť. Pre prehľadnosť boli vybrané vlastnosti jednotlivých materiálov určených k definitívnemu plneniu koreňového kanálika zosumarizované v tabuľke 3.

Sealery na báze hydroxidu vápenatého

Hydroxid vápenatý je biely prášok s nízkou rozpustnosťou vo vode a vysokým pH, okolo 12,5–12,8. Prvýkrát bol použitý v endodoncii ako prostriedok na priame prekrytie zubnej drene v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia [23]. Antibakteriálne pôsobenie hydroxidu vápenatého je založené na pomalom uvoľňovaní hydroxylových aniónov vo vodnom prostredí vďaka nízkemu koeficientu rozpustnosti rovnému 0,17. Uvoľnené hydroxylové anióny sú veľmi reaktívne voľné radikály, ktorých antibakteriálny účinok je založený na poškodení cytoplazmatickej membrány bakteriálnych buniek, denaturácii proteínov a poškodení DNA baktérií. Vysoké pH hydroxidu vápenatého pri dlhodobom pôsobení taktiež nevratne deaktivuje bakteriálne enzýmy dôležité pre bakteriálny metabolizmus [24]. Práve pre tieto vlastnosti boli vyvinuté sealery na báze hydroxidu vápenatého, od ktorých sa taktiež sľubovala podpora osteogenézy a cementogenézy [25].

Chemická reakcia tuhnutia prebiehajúca medzi bázou a katalyzátorom, prípadne aktivátorom, kompletne prebehne a sealer stuhne približne za jednu až šesť hodín, v závislosti na zložení sealeru [25, 26]. V niektorých klinických štúdiách, pri ktorých boli nastavené podmienky podobné podmienkam vládnucim v ošetrovaných koreňových kanálikoch, však tieto sealery tuhli až štyri týždne [27]. Je to pravdepodobne spôsobené zložením týchto sealerov, kedy u niektorých prebieha chemická reakcia medzi vodou pochádzajúcou z dentínových tubulov a oxidom vápenatým týchto sealerov, za vzniku hydroxidu vápenatého, čo spomaľuje reakciu tuhnutia sealeru [26]. U iných sealerov je zas vlhkosť potrebná k priebehu chemickej reakcie. Voda sa však v dentínových tubuloch nachádza len v obmedzenej miere a po jej vyčerpaní prebieha chemická reakcia tuhnutia len veľmi pomaly [27]. Pri tuhnutí majú tieto sealery, podobne ako hydroxid vápenatý, vďaka uvoľňovaniu hydroxylových aniónov vysoké pH, ktoré si dokážu udržať v zásaditých hodnotách po dobu jedného a viac týždňov [26, 28]. Prídavok radioopáknych látok činí tieto sealery röntgen kontrastnými, s radioopacitou ekvivalentnou 3–6 mm hliníku, čo je v rámci noriem ISO, ako aj ANSI/ADA [28, 29].

Po stuhnutí dochádza u týchto sealerov k miernemu zväčšeniu objemu, podobnému ako u sealerov na báze polyepoxidových živíc [26]. To je pravdepodobne spôsobené absorpciou vody z dentínových tubulov, čo umožňuje ďalší priebeh chemickej reakcie s výsledným miernym nárastom objemu týchto sealerov [30]. Pri kontakte s vodou dochádza k stuhnutiu sealeru na jeho povrchu, avšak vo svojej hĺbke môže mať stále menej tuhú, cestovitú konzistenciu. To môže viesť k vzniku porozít, ktoré uľahčujú ďalšiu absorpciu vody, čo má za následok pokračovanie chemickej reakcie medzi jednotlivými zložkami sealeru. Dochádza k ďalšej objemovej expanzii, ale aj nepriaznivému ovplyvneniu rozpustnosti sealerov, ktorá je podstatne vyššia ako u sealerov polyepoxidových [31, 32].

Vysoká rozpustnosť je aj príčinou ich miernej až stredne vysokej cytotoxicity, ktorá je ale menšia v porovnaní s polyepoxidovými alebo zinkoxideugenolovými sealermi a ktorú tieto sealery vykazujú po dobu približne dvoch týždňov od aplikácie [33, 34, 35]. Vďaka vysokej rozpustnosti sa totiž výrazne zvyšuje disociácia hydroxidu vápenatého na hydroxylové anióny, čo signifikantne zvyšuje pH a zároveň aj zápalovú odpoveď periodoncia [34, 33]. Ďalšie látky obsiahnuté v týchto sealeroch, ako napríklad polymetylénmetylsalicylátová živica alebo isobutyl salicylát, taktiež pôsobia cytotoxicky na bunky periodontálnych ligament [34].

Existuje len málo štúdií zaoberajúcich sa schopnosťou týchto sealerov zafarbovať tvrdé zubné tkanivá, avšak táto nežiaduca vlastnosť bola potvrdená, aj keď nie v takej miere ako u polyepoxidových, prípadne zinkoxid-eugenolových sealerov [36].

Sealery na báze hydroxidu vápenatého vykazujú dobrý apikálny uzáver, a to hlavne v prvých dňoch po ich aplikácií [37]. Je to spôsobené pravdepodobne ich dobrou adaptáciou k dentínu, a to predovšetkým v apikálnej a strednej tretine koreňového kanálika [28]. Ich vysoká rozpustnosť ale zapríčiňuje veľkú náchylnosť k vzniku netesností koreňovej výplne, ktorá sa prejaví až s odstupom času [30, 37, 38].

Antibakteriálna aktivita týchto sealerov je založená práve na pôsobení hydroxidu vápenatého [25]. Enterococcus faecalis je však voči pôsobeniu hydroxidu vápenatého odolný, predovšetkým ak je organizovaný v biofilme [39]. Enterococcus faecalis dokáže vysoké pH pufrovať zapojením protónovej pumpy, avšak len do pH rovného 11,5 [40]. Taktiež je vplyvom rastu v alkalických podmienkach schopný silnejšie adherovať ku kolagénu, čo zvyšuje jeho infekčnosť a tiež zvyšuje pravdepodobnosť vzniku reziduálnej infekcie [41]. Ďalším mikroorganizmom spojeným s infekciami odolnými voči endodontickej liečbe je Candida albicans, ktorá je taktiež odolná voči pôsobeniu hydroxidu vápenatého, najmä ak je prítomná v podobe biofilmu [40]. Taktiež je vplyvom rastu v alkalických podmienkach schopná silnejšie adherovať ku kolagénu, čo zvyšuje jej infekčnosť a tiež zvyšuje pravdepodobnosť vzniku reziduálnej infekcie [41, 42]. Vápnik v hydroxide vápenatom podporuje adherenciu Candidy ku kolagénu, vysoké pH zas podporuje Candidu k tvorbe hýf, ktoré penetrujú hlboko do dentínových tubulov, čím zvyšujú infekčnosť tohto mikroorganizmu [41, 43]. Aj napriek týmto nepriaznivým skutočnostiam vykazujú tieto sealery vysokú antibakteriálnu aktivitu [44, 45], ktorá sa prejaví minimálne po 20 minútach kontaktu sealeru s bakteriálnou kultúrou, pričom túto si dokážu udržať tiež s odstupom času po stuhnutí, kedy aj sedem dní od ich namiešania stačí dvadsaťminútový kontakt stuhnutého sealeru s bakteriálnou kultúrou, aby sa ich antibakteriálne vlastnosti signifikantne prejavili [45, 46]. Ich výborné antibakteriálne vlastnosti potvrdili aj testy vykonávané na blokoch dentínu, v ktorých sa však ukázalo, že antibakte-
riálne pôsobenie týchto sealerov je úzko späté s ich zložením. Vzostup pH niektorých  sealerov založených na hydroxide vápenatom nemusí byť dostatočný na ovplyvnenie bakteriálnej kultúry nachádzajúcej sa v hĺbke dentínových tubulov [9].

Sealery na báze zinkoxid eugenolu

Prvé sealery na báze zinkoxid eugenolu vznikli v prvej polovici 20. storočia, na základe pôvodnej receptúry Dr. Louisa I. Grossmana. Tieto sealery tuhnú chelatačnou reakciou prebiehajúcou medzi oxidom zinočnatým a eugenolom, pričom táto reakcia prebieha v rozmedzí 10–26 hodín. Čas tuhnutia ovplyvňuje hlavne miera vlhkosti [13, 47]. Látky zaisťujúce týmto sealerom radioopacitu, ktorá je ekvivalentná 4 mm hliníku, sú totiž málo rozpustné vo vode, čím predlžujú ich čas tuhnutia [26]. Pri tuhnutí majú tieto sealery mierne kyslé pH, ktoré si dokážu udržať po dobu piatich týždňov [47].

U väčšiny týchto sealerov dochádza k ich miernej kontrakcii, porovnateľnej s niektorými kalciumsilikátovými sealermi, avšak u niektorých dochádza po stuhnutí ku zväčšeniu ich objemu, porovnateľnému so sealermi na báze hydroxidu vápenatého [26, 48]. Rozpustnosť týchto sealerov sa líši v závislosti od výrobcu. Rozpustnosť týchto sealerov je porovnateľná alebo vyššia ako u polyepoxidových sealerov a je pravdepodobne zapríčinená vylúhovaním nezreagovaného eugenolu zo stuhnutého sealeru a taktiež hydrolýzou vzniknutého eugenolátu zinočnatého na hydroxid zinočnatý a eugenol [47, 49, 50].

Jednou z nežiadúcich vlastností týchto sealerov je ich vysoká cytotoxicita, ktorá je hodinu po ich aplikácií porovnateľná s polyepoxidovými sealermi a ktorá sa pohybuje v stredných hodnotách aj po dvoch týždňoch, kedy už sealery založené na báze polyepoxidových živíc vykazujú len minimálne hodnoty cytotoxicity [33]. Je to pravdepodobne spôsobené uvoľňovaním nezreagovaného eugenolu ako aj uvoľnovaním formaldehydu z niektorých zinkoxideugenolových sealerov po ich stuhnutí [51]. Uvoľňovanie eugenolu z týchto sealerov má za následok aj ďalšiu ich nevítanú vlastnosť, a to zafarbovanie tvrdých zubných tkanív, ktoré sa prejaví už jeden týždeň od ich aplikácie (obr. 1). Dochádza k oxidácii uvoľneného eugenolu, čo spôsobí zníženie jasu a žltočervené sfarbenie tvrdých zubných tkanív [52].

Vysoká náchylnosť k vzniku netesností koreňovej výplne je taktiež slabou stránkou týchto sealerov [38]. Medzi sealerom a dentínovou stenou koreňového kanálika sú prítomné časté medzery, spôsobené degradáciou eugenolátu zinočnatého oxidom uhličitým, ktorý je v periapikálnej oblasti prítomný vo forme bikarbonátových iónov, ako aj ich častou kontrakciou po stuhnutí [38, 53]. Túto nepriaznivú vlastnosť môže do istej miery vyvažovať fakt, že nezreagovaný eugenol podporuje expanziu gutaperči, čím je možné zlepšenie tesnosti koreňovej výplne [54], ako aj existencia chemickej väzby medzi gutaperčou a zinkoxideugenolovým sealerom zapríčinená chelatačnou reakciou medzi oxidom zinočnatým gutaperči a eugenolom sealeru [13, 54]. Táto väzba je však veľmi slabá, a to najviac vplyvom prítomnosti početných porozít [ 53].

Tieto sealery sa vyznačujú svojou vysokou antibakteriálnou aktivitou, a to hlavne voči fakultatívne anaeróbnym baktériám, ktorou sa približujú sealerom založeným na polyepoxidových živiciach. Ich antimikrobiálne vlastnosti však rýchlo klesajú a po 72 hodinách sú prakticky nulové [46, 55]. V prvých 24 hodinách si ale dokážu udržať svoje antibakteriálne vlastnosti konštantné [56]. Čerstvo namiešané zinkoxideugenolové sealery vykazujú vysokú antibakteriálnu aktivitu, ktorá sa prejaví už po 20 minútach kontaktu s kultúrou E. faecalis, avšak sedem dní starý sealer nedokáže ani po 60 minútach signifikantne znížiť koncentráciu baktérií, čo potvrdzuje ich krátkodobé antibakteriálne vlastnosti [45]. Eugenol uvoľňovaný z týchto sealerov dokáže penetrovať do podstatnej hĺbky dentínových tubulov, a ovplyvňovať tak aj bakteriálne kolónie vzdialené od koreňového kanálika, čo potvrdil Saleh a kol., ktorí vo svojich testoch zistili, že zinkoxideugenolový sealer dokáže výrazne ovplyvniť kolónie E. faecalis v dentínových tubuloch až do hĺbky 300 μm od steny koreňového kanálika [9].

Polyepoxidové sealery

Sealery na báze polyepoxidových živíc (obr. 2, 3) boli prvýkrát vyvinuté v polovici 20. storočia a tuhnú reakciou medzi bázou a katalyzátorom [57]. Sealer definitívne stuhne približne za 2,5–16 hodín, v závislosti od výrobcu [10, 26, 58, 59]. Táto relatívne dlhá doba tuhnutia je spôsobená pomalou polymeračnou reakciou epoxidových živíc a taktiež k tomu môže prispievať prídavok málo rozpustných radioopáknych látok [26, 58]. Urýchlenie tejto reakcie je možné vďaka prídavku katalyzátorov, ktoré sú súčasťou zloženia niektorých polyepoxidových sealerov [10]. Pri tuhnutí sú tieto sealery v závislosti od zloženia mierne kyslé, s postupným vzostupom pH k neutrálnym hodnotám, prípadne zásadité, čo môže prispievať k antibakteriálnym a osteogenickým vlastnostiam týchto sealerov, ako aj k ich biokompatibilite [10, 47, 60].

Za svoju radioopacitu, ktorá sa pohybuje v rozmedzí 6–14 mm Al [10, 58–61] vďačia tieto sealery obsahu látok, ako je napríklad oxid zirkoničitý alebo wolframan vápenatý [26] (obr. 4). Takýto veľký rozsah v hodnotách radioopacity môže byť zapríčinený skutočnosťou, že radioopákne látky sa ukladajú v hlbších vrstvách sealeru, zatiaľ čo vrchné vrstvy sealeru sú chudobnejšie na obsah týchto látok, čo mohlo spôsobiť rozdiely v nameraných hodnotách jednotlivých výskumov [10].

Po stuhnutí dochádza u týchto sealerov, v závislosti od ich zloženia, k miernemu, prípadne stredne veľkému zväčšeniu ich objemu, ktoré je pravdepodobne spôsobené absorpciou vody po ich polymerizácií [10, 60, 58–61]. Ide o proces, prebiehajúci na základe difúzie hlavne v matrix polyepoxidových sealerov, ktorý vychádza z polárnej povahy týchto materiálov [58].

Hexametylén tetraamín – pôvodné zloženie polyepoxidového sealeru, komerčne známeho pod názvom AH 26®, (DENTSPLY De Trey, GmbH, Konstanz, Nemecko), ktorý obsahoval hexametylén tetraamín ako jednu zo svojich základných zložiek, bolo príčinou vyššej rozpustnosti tohto materiálu, kedy dochádzalo k degradácií hexametylén tetraamínu na amoniak a formaldehyd. Novšia generácia, na trhu dostupná pod názvom AH Plus® (DENTSPLY DeTrey GmbH De-Trey, Konstanz, Nemecko), už však túto látku neobsahuje, z čoho vyplýva aj jej nižšia rozpustnosť [50]. Sealery založené na báze polyepoxidových živíc majú veľmi nízku rozpustnosť v tkanivových tekutinách [47, 58–60]. Tá je pravdepodobne dôsledkom reakcie amínových skupín so skupinami epoxidovými, výsledkom čoho je tvorba pevne zosieťovaného a málo rozpustného polyméru [62].

Nepriaznivou vlastnosťou týchto materiálov je ich stredne vysoká až vysoká cytotoxicita, prejavujúca sa už krátko po ich aplikácií a udržujúca si svoje vysoké hodnoty počas prvých troch dní od ich aplikácie [33]. S postupom času ich cytotoxicita pomaly klesá, avšak nulovú cytotoxicitu sa nepodarilo preukázať ani po piatich týždňoch od aplikácie [63]. Toxické pôsobenie týchto materiálov na bunky periodontálnych ligament je pravdepodobne spôsobené uvoľňovaním ich nezreagovaných zložiek, ako je napríklad Bisfenol-A diglycidyleter, ktorý má mutagénne účinky, ale aj uvoľnovaním amino- a epoxizlúčenín [64]. Ďalšou nežiadúcou vlastnosťou týchto sealerov je ich vysoký potenciál k zafarbovaniu tvrdých zubných tkanív [36]. U preparátu AH 26® dochádzalo vplyvom obsahu strieborných iónov k ich tmavému sfarbeniu, avšak sivé zafarbenie tvrdých zubných tkanív spôsobené sealerom AH Plus®, ktorý už vo svojom zložení strieborné ióny neobsahuje, naznačuje, že na zafarbení tvrdých zubných tkanív sa podieľajú aj ďalšie zložky týchto sealerov [52, 65].

Sealery na báze polyepoxidových živíc sa vyznačujú svojou malou náchylnosťou k vzniku netesností koreňovej výplne, prameniacej z ich expanzie pri tuhnutí, ako aj dobrej zatekavosti a relatívne dobrej adhézie k dentínu [10, 13, 30, 37, 58–61].

Čerstvo namiešané polyepoxidové sealery majú vysokú antibakteriálnu aktivitu, kedy dvojminútový kontakt sealeru s bakteriálnou kultúrou dokázal významnou mierou ovplyvniť počet žijúcich buniek tejto kultúry a po piatich minútach styku sealeru s kultúrou E. faecalis táto nevykazovala prítomnosť životaschopných baktérií [45]. Takto vysoká antibakteriálna aktivita je možná pravdepodobne práve kvôli obsahu Bisfenolu-A v základnom zložení sealeru ako aj uvoľňovaniu formaldehydu pri tuhnutí, pričom obe látky sú pre E. faecalis toxické [66]. Túto teóriu potvrdzuje aj fakt, že stuhnutý, jeden deň starý sealer potreboval až šesťdesiatminútový kontakt s bakteriálnou kultúrou, aby znížil množstvo žijúcich baktérií a sealer starší ako tri dni kultúru E. faecalis neovplyvnil vôbec [44, 45]. V testoch na blokoch dentinu, si však polyepoxidové sealery dokázali udržať svoju antibakteriálnu aktivitu približne konštantnú, a to minimálne po dobu jedného týždňa [67]. V týchto testoch sa taktiež ukázala ich schopnosť penetrovať do dentínových tubulov a ovplyvňovať tak kolónie E. faecalis v hĺbke 300 μm od steny koreňového kanálika [9].

ZÁVER

Výber vhodného materiálu určeného k definitívnemu plneniu koreňového kanáliku je vzhľadom na odlišnosť niektorých vlastností týchto materiálov mnohokrát neľahká úloha. Cieľom tohto článku bolo podať stručný a ucelený prehľad vlastností jednotlivých skupín týchto materiálov, pričom možno konštatovať, že žiaden z dostupných materiálov nespĺňa požiadavky kladené na ideálny výplňový materiál v endodoncii a je potrebné voliť určitý kompromis. Sealery na báze hydroxidu vápenatého vynikajú svojimi dlhodobými antibakteriálnymi vlastnosťami a minimálnou cytotoxicitou ako aj minimálnou náchylnosťou k zafarbovaniu tvrdých zubných tkanív. Zinkoxideugenolové sealery majú taktiež vynikajúce antibakteriálne vlastnosti, avšak len krátkodobé. Polyepoxidové sealery sa vyznačujú predovšetkým svojimi krátkodobými antibakteriálnymi vlastnosťami, ako aj nízkou rozpustnosťou a nízkou náchylnosťou k vzniku netesností.

MDDr. Matej Rosa

Klinika zubního lékařství LF UP a FN

Palackého 12

772 00 Olomouc

e-mail: matej.rosa@gmail.com