Úsmevné príhody z Martinskej nemocnice – obytná budova

Narodil som sa na psychiatrii. Je to aj nie je to pravda. Ako to vlastne bolo. V r. 1936 dokončili v Martine novú budovu gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, ináč zdravotnícku stavbu roka. Na miesto jej prednostu prišiel doc. MUDr. Teodor Schwarz, z ženskej kliniky v Prahe, rodák z Pukanca. Ubytoval sa v obytnej budove martinskej nemocnice – byt mal oproti nám, otec bol vtedy správcom nemocnice. Keď na moju mamuľku prišli pôrodné bolesti, pán docent rozhodol, že pôrod odvedie doma. Dôvodom bola povera, že prvé dieťa, narodené v novej pôrodnici, sa nevydarí. A tak som svetlo sveta uzrel v správcovskom dome, kde som býval s rodičmi, v budove po rokoch vznikla psychiatrická klinika.

Doc. Schwarz bol môj mecenáš. Bol slobodný, nemal deti, od neho som mal prvú ozajstnú bielu futbalovú loptu, autožeriav, detský bicykel, na ktorom som pri učení nabral mníšku odzadu v habite, napriek tomu som bol s nimi kamarát (obr. 1). Môj otec s pánom docentom sa po večeroch venovali filatélii, keď sa blížila fronta, učili sa po rusky a báli sa, že budú znárodňovať i ženy. Prof. Schwarz bol mojim ochrancom aj na Lekárskej fakulte v Košiciach, kde, ako medik, som ho každý semester navštívil v jeho byte na klinike, vždy mi dal fľašku, zabalil ju do papierového vrecka so slovami: ,,na vrátnici povedz, že nesieš slivky“ (aj keď bola zima, kedy slivky nerastú).

V obytnej budove býval tiež p. primár, ktorý bol súčasne riaditeľom nemocnice. Náročný na seba a prísny na druhých. Keď sedel v pracovni primára svojho oddelenia, zafúkal vietor a rozbil okno. P. primár zobral papier a oznámil riaditeľovi nemocnice (teda sebe), čo sa stalo. Riaditeľ nemocnice odpísal primárovi, či má svedka. Primár oddelenia oznámil riaditeľovi, že svedka nemá. Riaditeľ nariadil primárovi, že v tom prípade musí dať zaskliť okno zo svojho vrecka. Uposlúchnutie príkazu oznámil primár listom, za čo mu riaditeľ poďakoval…

V obytnej budove sa vystriedali viacerí obyvatelia. Na poschodí bývali oproti sebe dvaja prednostovia. Jeden z nich mal spoločenskú oslavu a objednal si z hotela Slovan pohostenie. Poslíček však poplietol adresu a misu odovzdal na nesprávnom mieste. Vznikol potom spor, kto pohostenie zaplatí. Jeden neobjednal, ale zjedol, druhý objednal, ale tovar nedostal. V obytnej budove nad nami býval doc. MUDr. Ján Kňazovický, skvelý chirurg, ktorý si holil hlavu dohola, aby nemusel pri operáciach nosiť čiapku. V Martine sa naučil lyžovať, hovorilo sa, že okolo 90-tky už nikdy nestál v rade na vlek, stojacich predbehol slovami: „vy ešte máte čas, ja ho už v tomto veku nemám“.

Každý byt v obytnej budove mal svoju záhradu. Biele sypané chodníky v strede, po bokoch záhony kvetov, záhrady oddeľoval od seba živý plot. V každej záhrade bol letný domček, tzv. filagória. Tu sa oddychovalo, pila aj káva, písali články, príjmali návštevy. A potom prišiel socializmus. Filagórie stratili pôvodný význam, stali sa skladiskom nepotrebného, ja som v našej choval sliepky. Vajíčka však nosili do letníka doc. Šteinera. Závistlivo som pozeral z okna nášho bytu, ako pán docent cestou z chirurgie zobral do ruky moje vajíčka a niesol ich domov ako trofej. Pociťoval som to ako 14-ročný za nespravodlivosť, chirurgovia mali predsa vajec dosť. A preto, keď tetuška z Oravy niesla košík vajec a spýtala sa ma na schodišti, kde tu býva doc. Šteiner, ukázal som jej naše dvere. Po rokoch, už ako medik, som sa p. docentovi priznal. Napriek tomu mi dal šancu po skončení školy pracovať u neho. Ponuku som nevyužil, vybral som si pediatriu.

Potom letníky zvalili a postavili na ich mieste protiatómový kryt. Vajíčka sme kupovali v obchode. Mal som zvyk obsah vajíčka vtiahnuť do seba cez malú dierku, urobenú ihlou. Prázdne škrupiny som vrátil späť do obalu. Keď si môj otec chcel urobiť praženicu, rozbil prázdnu škrupinu hovoriac: „pozri, tie komunistické sliepky nosia prázdne vajcia, režim sa musí obrátiť“.

V obytnej budove bývali, aby nebolo obslúžené len telo, ale aj duša, aj dvaja kňazi, evanjelický a katolícky. Z „mŕtvolne“ vznikla neskôr kaplnka. Mŕtvych pochovávali farári spolu. Katolícky bol záhradkár a v záhrade rehoľných sestier mal záhony najmä hyacintov. Od neho som mal rodiace figy, čo bol vtedy unikát.

Obytná budova v martinskej nemocnici bola postavená v 20-tych rokoch minulého storočia za riaditeľovania internistu MUDr. Jaroslava Kofránka a chirurga MUDr. Arnošta Dudeka. Obidvaja boli Česi a prišli po vzniku 1. republiky na Slovensko ako pomoc pre akútny nedostatok lekárov. V bývalej obytnej budove je dnes Klinika psychiatrie.

Dnes sa pýtame, ako je to možné, že prvá ČSR mala peniaze aj na budovanie obytných budov priamo v nemocniciach? Bola to dobrá investícia. Riaditeľ, správca a špičkoví primári radi bývali v prepychových 4‒7-izbových bytoch priamo v areáli nemocnice, boli neustále k dispozícii a tým zlepšovali aktuálnosť a kvalitu poskytovaných služieb. V bezprostrednej blízkosti nemocnice v menších bytoch bývali aj ošetrovatelia a zriadenci spolu s rodinami. Všetky mníšky bývali tiež v samostatnej budove v areáli nemocnice.

prof. MUDr. Ján Buchanec, DrSc., Martin