Forenzné aspekty asistovanej reprodukcie v legislatívnych podmienkach Českej a Slovenskej republiky

Souhrn

Asistovaná reprodukcia ako špeciálne odvetvie medicíny zasahuje svojimi dôsledkami do mnohých oblastí ľudského života. Aktuálnosť tejto problematiky je zrejmá, keďže sa každoročne na celom svete narodí čoraz viac detí prostredníctvom jednotlivých, neustále sa rozvíjajúcich metód asistovanej reprodukcie. Možnosť využitia týchto metód prináša na jednej strane nádej pre neplodné páry, ktoré sa neúspešne snažia o počatie potomka prirodzenou cestou, na druhej strane však už od začiatku realizácie umelého oplodňovania vyvoláva táto oblasť celý rad etických, morálnych, ako aj právnych otázok, ktoré boli a dodnes ostávajú predmetom rozsiahlych diskusií. Pri snahe o ich riešenie pritom v súčasnej dobe možno badať výrazné odlišnosti vo vnútroštátnej právnej úprave jednotlivých krajín. Existujú viaceré štáty, ktoré sú v oblasti legislatívnej úpravy danej problematiky opodstatnene považované za priekopníkov, ale je mnoho štátov, v ktorých náležitá právna úprava úplne absentuje. Slovenská republika, na rozdiel od našich západných susedov, sa v tejto súvislosti zaraďuje do druhej skupiny krajín a napriek tomu, že jednotlivé praktiky umelého oplodňovania sú u nás dostupné, zaostáva za trendom regulovať príslušnými zákonnými normami túto zložitú oblasť právnych vzťahov. Umelé zásahy do ľudskej reprodukcie teda naďalej ostávajú legislatívne nedoriešené a pri ich realizácii je preto potrebné dodržiavať aspoň ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré ako lex generalis (všeobecný zákon) regulujú oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. To je však v praxi v mnohých smeroch nepostačujúce. Práca sa preto snaží poukázať na jednotlivé najčastejšie sa vyskytujúce otázky, ktorým je potrebné venovať náležitú pozornosť, a navrhnúť možnosti riešenia vzhľadom na existujúcu právnu úpravu tohto inštitútu vo vybraných krajinách.

Kľúčové slová:
forenzné aspekty – asistovaná reprodukcia – in vitro fertilizácia – darované gaméty – náhradné materstvo

Právna úprava asistovanej reprodukcie v podmienkach Slovenskej republiky

Právna úprava otázok asistovanej reprodukcie sa v jednotlivých štátoch výrazne líši, pričom možno konštatovať, že jej úroveň v podmienkach Slovenskej republiky je nedostatočná. Dodnes nebol v parlamente prijatý zákon, ktorý by obsahoval komplexnú úpravu danej problematiky, a všetky návrhy, ktoré boli v tejto súvislosti vypracované, stroskotali na politickej nevôli. Túto skutočnosť podmieňuje predovšetkým odmietavý postoj cirkvi k akýmkoľvek praktikám smerujúcim k umelému oplodňovaniu, čo výrazne sťažuje dosiahnutie konsenzu v zákonodarnom zbore.

Ostatným návrhom, ktorý bol v súvislosti s výkonom zákrokov asistovanej reprodukcie vypracovaný, je návrh zákona o využití biológie a medicíny v zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona o biomedicíne“), ktorého predloženie si vláda stanovila za svoj cieľ ako jeden z bodov Legislatívneho plánu vlády na rok 2006. K jeho predloženiu do parlamentu však v konečnom dôsledku nedošlo, pretože tento bod bol dňa 13. decembra uznesením vlády č. 1039/2006 zrušený. Išlo pritom o zákon, ktorý reagoval na požiadavku ustanoviť jasné pravidlá nielen v oblasti asistovanej reprodukcie, ale osobitnú pozornosť venoval tiež otázkam lekárskej genetiky a problematike zmeny pohlavia.

K prvým pokusom o právne riešenie otázok spojených s umelým oplodňovaním došlo už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, v súvislosti s prípravou zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Tieto snahy viedol predovšetkým záujem vytvoriť právny podklad pre vykonávanie zákrokov umelého oplodnenia a tiež ustanoviť oprávnenie k vydávaniu základných pravidiel potrebných pre uskutočňovanie týchto výkonov v zdravotníckych zariadeniach. Podľa navrhovanej právnej úpravy mali byť v zákone stanovené dve základné podmienky [15]:

1. umelé oplodnenie možno vykonať iba na vlastnú žiadosť a za podmienok a s právnymi následkami, ktoré stanoví ministerstvo zdravotníctva v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti;
2. pokiaľ došlo k otehotneniu manželky umelým oplodnením, nie je možné z tohto dôvodu poprieť otcovstvo manžela, ktorý dal k umelému oplodneniu súhlas.

Taktiež boli v tejto súvislosti pripravené viaceré vykonávacie smernice, podrobnejšie upravujúce podmienky pre výkon umelého oplodňovania. K realizácii tohto návrhu však nedošlo a bolo zaujaté vyčkávacie stanovisko s odôvodnením, že je potrebné získať väčšie skúsenosti k objektívnemu vyhodnoteniu danej problematiky.

V súčasnosti osobitné podmienky vý­konu asistovanej reprodukcie na území Slovenskej republiky upravuje len vykonávací predpis k zákonu č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu, ktorý nadobudol účinnosť ešte 1. decembra 1983. Ide o Záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky z 10. októbra 1983 č. Z–8600/1983–D/2 o podmienkach pre umelé oplodnenie (ďalej len „opatrenie“), ktoré je uverejnené pod číslom 24/1983 vo Vestníku Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky. Toto opatrenie však nemožno v žiadnom prípade považovať za dostačujúcu právnu úpravu danej problematiky, a teda v oblasti asistovanej reprodukcie naďalej existuje právne vákuum. Dôvod spočíva v tom, že ustanovuje podmienky pre výkon len jednej z foriem asistovanej reprodukcie, ktoré sa v súčasnosti bežne vykonávajú, a to umelej inseminácie. V čase, keď došlo k jeho vydaniu, neboli jednotlivé metódy asistovanej reprodukcie rozvinuté do takej miery, v akej sa s nimi môžeme stretnúť dnes, preto ide o úpravu, ktorá je v súčasnosti v mnohých smeroch zastaraná. Navyše platnosť opatrenia je prinajmenšom otázna, keďže vykonáva dnes už zrušený zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu [2].

Okrem toho, diskutabilnou je tiež otázka, či je možné, aby podzákonný predpis, akým je napríklad opatrenie ministerstva, upravoval určitú matériu spôsobom, ktorý obmedzuje základné ľudské práva a slobody zaručené ústavou [22]. Z ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že: „Povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach...“ a následne „Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd upraviť iba zákonom“. Na základe toho potom možno dospieť k záveru, že úprava danej problematiky v podzákonných predpisoch by mohla byť v rozpore s Listinou základných práv a slobôd. Riešenie tejto otázky je však v kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorého tým poveruje Ústava SR v čl. 125 ods. 1 písm. b), a je preto potrebné rešpektovať, že určité medze, v ktorých možno asistovanú reprodukciu vykonávať, existujú, aj keď ich všeobecná záväznosť je spochybniteľná. Fungovanie praktickej aplikácie reprodukčnej medicíny však nenasvedčuje tomu, že by sa tento predpis a jeho ustanovenia striktne dodržiavali.

V prípadoch, kedy jednotlivé centrá asistovanej reprodukcie ustanovenia a opatrenia pri výkone svojej činnosti porušia, je taktiež otázne vyvodzovanie právnej zodpovednosti, vzhľadom na ústavou uplatňovanú zásadu, podľa ktorej „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neu­kladá“ (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Keďže výkon asistovanej reprodukcie ako osobitnej formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nie je zákonom upravený, s výnimkou pravidiel, ktoré sa uplatňujú na základe existujúcich právnych predpisov všeobecne pre oblasť poskytovania zdravotnej starostlivosti, vynucovanie ich plnenia by sa v praxi mohlo stretnúť s viacerými problémami. Napriek všetkému však platí, že základné zásady obsiahnuté v tomto opatrení centrá asistovanej reprodukcie pôsobiace na území Slovenskej republiky dodržiavajú a vychádzajú z nich pri realizácii svojej činnosti.

Na oblasť asistovanej reprodukcie sa aspoň rámcovo vzťahujú tiež ďalšie právne predpisy. V prvom rade je nevyhnutné pri posudzovaní právnych vzťahov vznikajúcich pri výkone asistovanej reprodukcie vychádzať zo základných princípov zakotvených priamo v Ústave Slovenskej republiky a z niektorých ustanovení Listiny základných práv a slobôd, keďže právne vzťahy vznikajúce pri realizácii asistovanej reprodukcie nie sú regulované špeciálnym zákonom. Potrebná je vo vzťahu k výkonu tejto medicínskej disciplíny predovšetkým aplikácia zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene či doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) ako lex generalis, ktorý vo všeobecnej rovine upravuje právne vzťahy vznikajúce pri výkone zdravotnej starostlivosti. Zároveň však obsahuje len veľmi málo právnych noriem upravujúcich výlučne výkon týchto osobitných medicínskych postupov. Mimoriadny význam, a to z hľadiska rodinnoprávnych vzťahov vznikajúcich pri výkone asistovanej reprodukcie, má tiež zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý v záujme právnej istoty rieši najmä otázky materstva a otcovstva k dieťaťu narodenému na základe zákroku asistovanej reprodukcie. Okrem toho, dôležitú úlohu v tejto oblasti zohrávajú aj rôzne medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná, a tiež viaceré smernice Európskej únie regulujúce tieto činnosti.

Vzhľadom na absolútnu legislatívnu nedostatočnosť pokiaľ ide o vnú­troštátnu právnu úpravu vo vzťahu k jednotlivým, v praxi bežne vykonávaným formám asistovanej reprodukcie s výnimkou umelej inseminácie, pristúpili jednotlivé centrá asistovanej reprodukcie pôsobiace na území Slovenskej republiky k vypracovaniu vlastných interných smerníc, z ktorých vychádzajú pri výkone svojej činnosti. Platí však, že aj tieto vnútorné predpisy musia byť nevyhnutne v súlade s existujúcou právnou úpravou. Osobitný význam pritom zohrávajú napríklad v oblasti darcovstva oocytov, kde náležitá právna úprava úplne absentuje.

Umelé oplodnenie či asistovaná reprodukcia?

Slovenský právny poriadok spočiatku narábal výlučne s pojmom „umelé oplodnenie“. Aj opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR upravuje podmienky pre výkon umelého oplodnenia, pričom za umelé oplodnenie sa podľa § 1 ods. 2 tohto opatrenia považuje liečebný výkon, ktorým sa vykonáva na žene oplodnenie semenom manžela alebo semenom iného muža. Podľa tejto definície teda umelé oplodnenie predstavuje len jednu z foriem asistovanej reprodukcie, a to umelú insemináciu.

Narábanie s pojmom „umelé oplodnenie“ vzhľadom na rozvoj mnohých ďalších metód asistovanej reprodukcie, nie len umelej inseminácie, možno preto v súčasnosti považovať za nedostačujúce. V nadväznosti na túto skutočnosť v súčasnosti platné právne predpisy, ktoré sa aspoň rámcovo dotýkajú danej problematiky, ako je napríklad zákon o zdravotnej starostlivosti či zákon o rodine, používajú vo svojich ustanoveniach namiesto pojmu „umelé oplodnenie“ širší pojem „asistovaná reprodukcia“, ktorý v sebe zahŕňa nielen umelú insemináciu, ale aj ďalšie používané metódy, akou je napríklad in vitro fertilizácia.

Podmienky pre umelé oplodnenie

Aby v praxi nedochádzalo k zneužívaniu týchto medicínskych postupov, opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR stanovilo viaceré základné predpoklady nevyhnutné pre uskutočňovanie umelého oplodnenia. Ide pritom zväčša o podmienky, ktorých naplnenie možno v súčasnosti analogicky požadovať aj pri výkone ostatných foriem asistovanej reprodukcie, pre ktoré náležitá legislatívna úprava chýba. Neexistuje však mechanizmus, ktorý by prinútil jednotlivé centrá asistovanej reprodukcie k ich striktnému dodržiavaniu, s výnimkou tých, ktoré zakotvuje aj zákon o zdravotnej starostlivosti, prípadne iné zákonné predpisy, a preto sa v praxi nie všetky plne rešpektujú.

Keďže základným zmyslom zákrokov asistovanej reprodukcie by malo byť poskytovanie pomoci v prípade zníženej plodnosti páru, nevyhnutným predpokladom sú najmä podmienky týkajúce sa zdravotného stavu osôb zúčastnených na výkone zákroku, ale aj viaceré predpoklady vyjadrujúce celospoločenský záujem [6]. K týmto základným podmienkam možno na základe jednotlivých ustanovení opatrenia zaradiť:

• existenciu zdravotných dôvodov
• existenciu manželského zväzku
• žiadosť oboch manželov
• spôsobilosť žiadateľky
• výkon zákroku v príslušnom zdravotníckom zariadení

Existencia zdravotných dôvodov

Výkon zákroku umelého oplodnenia je podľa opatrenia prípustný len vtedy, ak sú pre to zdravotné dôvody. Cieľom tohto predpokladu je vylúčenie prípadného zneužitia zákroku umelého oplodnenia ženami, ktorým zdravotný stav nebráni počať dieťa prirodzenou cestou. Na druhej strane tiež obsahuje požiadavku, aby k vykonaniu zákrokov dochádzalo výlučne u žien, ktoré síce nemôžu počať dieťa prirodzenou cestou, ale inak sú vzhľadom na svoj zdravotný stav schopné dieťa donosiť, alebo u žien, ktorým sa prirodzené počatie vôbec neodporúča v záujme narodenia zdravého potomka.

Zdravotné dôvody, na základe ktorých možno pristúpiť k umelému oplodneniu ženy, opatrenie demonštratívne vymenúva v § 2 ods. 2. Ide najmä o poruchy plodnosti manžela, anatomické alebo iné poruchy ženského genitálu, riziko dedičnej choroby alebo vývojovej chyby a iné prekážky, pre ktoré nemôžu mať manželia spolu zdravé potomstvo.

V nadväznosti na toto ustanovenie sú manželia, ktorí žiadajú o umelé oplodnenie, povinní podrobiť sa vyšetreniu z hľadiska celkového zdravotného stavu vrátane plodnosti a genetického rizika. V rámci vyšetrení je potrebné venovať pozornosť tiež tomu, či zdravotný stav žiadateľky a jej manžela opodstatňuje nádej, že dieťa narodené na základe zákroku umelého oplodnenia nebude postihnuté genetickou poruchou. V prípade, že by výsledky poukázali na hrozbu genetickej poruchy u dieťaťa, možno v procese umelého oplodnenia využiť pohlavné bunky darcu.

Na rozdiel od iných podmienok pre umelé oplodnenie, ktorých opodstatnenosť je v mnohých smeroch spochybňovaná, podmienku zdravotnej spôsobilosti sledujúcu celospoločenský záujem, akým je narodenie zdravého dieťaťa, možno všeobecne považovať za opodstatnenú aj v súčasnosti, pri výkone jednotlivých foriem asistovanej reprodukcie. V praxi by preto mala byť striktne dodržiavaná, a to nielen pri výkone umelej inseminácie, ale aj všetkých ostatných foriem asistovanej reprodukcie.

Existencia manželského zväzku

Ďalšou základnou podmienkou, z ktorej vychádza predmetné opatrenie, je existencia manželského zväzku osôb, ktoré sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Toto ustanovenie teda vylučuje možnosť slobodnej ženy alebo vdovy, aby požiadala o umelú insemináciu. Za cieľ tohto ustanovenia možno považovať snahu zabrániť úmyselnému vytváraniu stavu, kedy bude dieťa vyrastať s jedným rodičom.

Názory na to, či by malo byť umelé oplodnenie prípustné výlučne manželským párom, už nie sú také jednotné, ako je to v prípade prvej podmienky spočívajúcej v zdravotnom stave žiadateľov. Prívrženci opierajú svoje tvrdenia o skutočnosť, že dieťa k svojmu zdravému vývoju potrebuje zažiť prístup tak matky, ako aj otca. Túto požiadavku s najväčšou pravdepodobnosťou zabezpečí práve manželský zväzok, aj keď nie je vylúčené, že po narodení dieťaťa dôjde k rozvodu rodičov a v konečnom dôsledku ostane dieťa vo výchove jedného z nich. Taktiež nemožno vylúčiť hrozbu potenciálneho úmrtia jedného z manželov, ktorým by tiež zanikla úplnosť rodičovskej starostlivosti o takéto dieťa. Na druhej strane požadovaný prístup oboch rodičov môže obdobne zabezpečiť nielen manželský, ale aj pevný partnerský zväzok osôb, ktoré túžia po potomkovi napriek tomu, že z rôznych dôvodov neuzavreli manželstvo.

Iné názory zasa zdôrazňujú, že túžba po dieťati a materstve je prirodzenou túžbou každej ženy. Z tohto uhla pohľadu je preto žiaduce, aby voľba zákroku umelého oplodnenia bola právom každej ženy a nebola obmedzená existenciou manželského zväzku. Z tohto ponímania vychádza aj španielsky zákon o technikách asistovanej reprodukcie, čím sa zaraďuje medzi najliberálnejšie právne úpravy danej problematiky. V prospech tohto tvrdenia vystupuje tiež fakt, že slobodné matky sú v našej spoločnosti pomerne bežným javom. Vykonávanie týchto zákrokov u slobodných žien by bolo možné zdôvodniť dobrým sociálnym zabezpečením niektorých žien, ktoré spôsobom svojho života dávajú záruku, že by dieťaťu venovali náležitú starostlivosť napriek tomu, že z rôznych dôvodov nechcú, resp. nemôžu uzavrieť manželstvo. Taktiež nie je vylú­čené, že sa takáto žena neskôr, po narodení dieťaťa, vydá alebo si nájde partnera, s ktorým bude žiť v harmonickom vzťahu poskytujúcom dieťaťu to najlepšie zázemie pre rozvoj jeho osobnosti.

Proti tejto podmienke vystupuje tiež skutočnosť, že slobodná žena si podľa právneho poriadku platného v Slovenskej republike za určitých podmienok môže osvojiť dieťa. Zákon o rodine totiž v § 100 ustanovuje, že maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa. Tento princíp do nášho právneho poriadku zaviedla ešte v roku 1982 novela predchádzajúceho zákona o rodine č. 94/1963 Zb., ktorá umožnila osvojenie dieťaťa osamelou osobou, ak možno predpokladať, že osvojenie bude plniť svoje spoločenské poslanie. Treba však poznamenať, že v tomto prípade zákonná úprava dáva prednosť výchove dieťaťa, čo aj v neúplnej rodine, pred niektorými inými druhmi náhradnej starostlivosti, najmä ústavnej. Osvojenie, ako inštitút rodinného práva má teda plniť osobitnú úlohu, pretože prostredníctvom neho sa spoločnosť vyrovnáva so skutočnosťou, ktorá je daná, a napomáha riešiť nepriaznivé okolnosti, do ktorých sa dieťa dostalo.

Názory na to, či má byť umelé oplodnenie podmienené existenciou manželstva, sa teda do značnej miery rozchádzajú. Pravdou však zostáva, že v slovenskej praxi sa dnes možno stretnúť s porušovaním tohto pravidla, pretože centrá asistovanej reprodukcie ponúkajú možnosť zúčastniť sa na výkone zákroku nielen manželským párom, ale aj dvojiciam, ktoré nie sú zosobášené. Kopírujú tak trend vo vyspelých krajinách, kde takýto výkon nie je ničím výnimočným. Na druhej strane však liberálny španielsky prístup, podľa ktorého môže požiadať o umelé oplodnenie aj osamelá žena, bez súhlasu mužského partnera, u nás zatiaľ spravidla nie je dostupný.

Žiadosť oboch manželov

Na existenciu manželského zväzku nadväzuje podľa § 1 ods. 1 opatrenia aj ďalšie pravidlo výkonu umelého oplodnenia, ktorým je žiadosť o vykonanie zákroku podaná zo strany oboch manželov u ošetrujúceho lekára žiadateľky. Tento predpoklad vychádza nepochybne zo skutočnosti, že je spoločensky nežiaduce, aby k umelému oplodneniu ženy došlo nezávisle od jej vôle. Rovnako nevyhnutným predpokladom by mal byť tiež súhlas jej manžela, keďže na základe úspešne vykonaného zákroku sa stane nositeľom nových práv a povinností vo vzťahu k narodenému dieťaťu.

Opatrenie taktiež v § 4 stanovuje, že manželia musia o umelé oplodnenie požiadať osobne a spoločne. Prejav vôle manželov pritom vzhľadom na závažnosť dôsledkov, ktoré sú s ním spojené, nie je možné urobiť konkludentným činom (mlčky), ale iba výslovne.

Nevyhnutným predpokladom pre slobodné rozhodnutie o podstúpení akéhokoľvek zákroku, teda nie len zákroku umelého oplodnenia, je úplná informovanosť osoby, ktorej má byť zdravotná starostlivosť poskytnutá, v tomto prípade žiadateľky a jej manžela. Všeobecná povinnosť lekára informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti vyplýva z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti. V nadväznosti na toto ustanovenie by preto udeleniu súhlasu so zákrokom asistovanej reprodukcie malo predchádzať poučenie žiadateľov o ich zdravotnom stave a tiež o rizikách, ktoré sú s výkonom zákroku nevyhnutne spojené. V spojitosti s týmto predpokladom opatrenie tiež ustanovuje požiadavku, podľa ktorej manželia musia podpísať vyhlásenie, že boli poučení o právnych dôsledkoch umelého oplodnenia aj o komplikáciách, ktoré sa môžu vyskytnúť pri každej tehotnosti a materstve. Vzor tohto vyhlásenia je obsiahnutý v prílohe opatrenia a obsahuje tiež poučenie o domnienke otcovstva, ktorá sa uplatňuje osobitne vo vzťahu k dieťaťu narodenému na základe zákroku umelého oplodnenia. V závere vyhlásenia je tiež obsiahnuté ustanovenie, podľa ktorého sa rodičia zaväzujú, že v záujme dieťaťa zachovajú mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach spojených s umelým oplodnením. Osobitne je do vyhlásenia tiež zahrnutý súhlas pre prípad, ak by umelé oplodnenie bolo uskutočnené semenom iného muža, ktorého určí lekár poverený uskutočnením tohto zákroku.

Vyjadrenie oboch manželov sa vyžaduje nielen v súvislosti so zákrokom ako celkom, ale ich súhlas je potrebný aj pri jednotlivých postupoch počas neho. V praxi sa spravidla udeľovanie súhlasu uskutočňuje v písomnej forme, aby bolo v prípade potreby ľahko preukázateľné, či bol skutočne udelený. V záujme vyššej právnej ochrany tiež pôsobí požiadavka na notárske osvedčenie pravosti podpisu žiadateľov, ktorá je v praxi pomerne bežná.

Na druhej strane je pre žiadateľov dôležité, aby ich súhlas nemal abso­lútnu platnosť a aby ho teda bolo možné kedykoľvek odvolať. Opatrenie samo neobsahuje ustanovenia o možnostiach a podmienkach odvolania udeleného súhlasu a rovnako ani platnosť súhlasu nie je nijakým spôsobom, časovo či inak, obmedzená. V nadväznosti na § 6 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého každý, kto má právo dať informovaný súhlas, má aj právo tento súhlas kedykoľvek odvolať, možno teda vychádzať z predpokladu, že súhlas žiadateľov je platný, kým nedôjde k jeho odvolaniu.

Pri praktickej realizácii postupov asistovanej reprodukcie by sa mal tento predpoklad dodržiavať bez výnimky. Vyplýva to z toho, že poučenie a udelenie informovaného súhlasu pred medicínskym zákrokom vyžaduje nie len opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR, ale aj samotný zákon o zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že v praxi môžu byť zákroky asistovanej reprodukcie prístupné aj nezosobášeným párom, požiadavku udelenia tohto súhlasu možno rozšíriť na všetkých žiadateľov, teda ženu, ktorá má zákrok podstúpiť, a jej mužského partnera, či už manžela alebo druha.

Spôsobilosť žiadateľky

Pre prípustnosť zákroku umelého oplodnenia u konkrétnej žiadateľky je tiež podľa opatrenia nevyhnutné, aby išlo o osobu plnoletú, spravidla vo veku do 35 rokov, pokiaľ tomu nebráni jej zdravotný stav, ani zdravotný stav jej manžela. Táto podmienka sa uplatňuje v nadväznosti na predpoklad existencie zdravotných dôvodov a ich cieľom je naplniť spoločenský záujem v podobe narodenia zdravého dieťaťa.

Ustanovenie vekovej hranice na 35 rokov súvisí nepochybne s tým, že po presiahnutí tohto veku sa z medicínskeho hľadiska úspešnosť zákroku umelého oplodnenia znižuje. Zo znenia ustanovenia však nevyplýva striktná horná veková hranica pre výkon zákroku, teda pokiaľ to zdravotný stav ženy dovoľuje, nie je vylúčená realizácia umelého oplodnenia aj vo vyššom veku. Hranica je pritom v praxi daná najmä fertilným obdobím života ženy, ktoré je v každom prípade individuálne.

Umelé oplodnenie naopak nemožno vykonať, ak manželia alebo jeden z nich nemá úplnú spôsobilosť na právne úkony. Toto ustanovenie bezprostredne súvisí s požiadavkou súhlasu žiadateľov so zákrokom, ktorý má byť udelený osobne. Týmto ustanovením je jednoznačne vylúčená možnosť zastúpenia osoby nespôsobilej na právne úkony zákonným zástupcom, ktorý by udelil súhlas s umelým oplodnením namiesto nej. Osobná povaha súhlasu súvisí jednak s požiadavkou, podľa ktorej by sa o podstúpení tohto zákroku mala každá osoba rozhodnúť samostatne, ale tiež s tým, že osoba nespôsobilá na právne úkony by sa len ťažko dokázala sama postarať o riadnu výchovu dieťaťa. Na to, aby sa osoba mohla sama rozhodnúť a udeliť súhlas so zákrokom je teda nevyhnutné, aby bola plne spôsobilá na právne úkony.

Požiadavka vymedzená v tomto ustanovení opatrenia je osobitne významná, keďže odzrkadľuje biologické hranice a predpoklady ženy pre narodenie zdravého dieťaťa. Zároveň tiež odráža osobitný význam súhlasu so zákrokom asistovanej reprodukcie, ktorý musí byť nevyhnutne udelený osobne žiadateľmi, keďže z úspešne vykonaného zákroku asistovanej reprodukcie vznikajú zúčastneným osobám významné práva a povinnosti. Celkom správne teda vychádza z požiadavky plnej spôsobilosti na právne úkony týchto osôb, na rozdiel od iných prípadov poskytovania zdravotnej starostlivosti, kedy za určitých podmienok môže byť podľa zákona súhlas udelený aj zákonným zástupcom osoby, ktorej má byť zdravotná starostlivosť poskytnutá, ak ide o osobu maloletú alebo osobu s obmedzenou či odňatou spôsobilosťou na právne úkony. Je preto žiaduce, aby sa v praxi aj táto podmienka v plnej miere uplatňovala.

Výkon zákroku v príslušnom zdravotníckom zariadení

Vzhľadom na to, že výkon zákrokov umelého oplodnenia, a asistovanej reprodukcie vôbec, nepochybne vyžaduje primeranú odbornú starostlivosť, akú nemožno predpokladať v každom zdravotníckom zariadení, opatrenie v § 6 ods. 1 ustanovilo, kde môže dôjsť k ich výkonu. Úprava priznala oprávnenie na výkon umelého oplodnenia len vybraným zdravotníckym zariadeniam, ktorými sú ženské oddelenia nemocníc s poliklinikou III. typu. Ministerstvo zdravotníctva po dohode s hlavným odborníkom pre gynekológiu môže podľa opatrenia výnimočne povoliť výkon umelého oplodnenia aj na inom oddelení nemocnice s poliklinikou III. typu, prípadne na ženskom oddelení nemocnice s poliklinikou II. typu alebo na vedeckovýskumných pracoviskách, ak sú v týchto zariadeniach vytvorené vhodné podmienky pre jeho realizáciu.

V súčasnosti sa zákroky asistovanej reprodukcie vykonávajú tiež v špecializovaných centrách asistovanej reprodukcie, ktoré vznikli po celom území Slovenskej republiky. Momentálne ich na našom území pôsobí 6, a to v Bratislave, Košiciach a Martine.

Podmienky pre darovanie pohlavných buniek

Už na vedeckej konferencii pod názvom Genetika a právo, ktorá sa konala v roku 1980, bol prijatý záver, podľa ktorého „ľudská reprodukcia by mala zachovávať určitý minimálny štandard hodnôt a neakceptovať slepo výsledok každého počatia... Jednotlivci, ktorí kvôli genetickej poruche nemôžu mať deti s minimálnym zdravotným štandardom, by mali právo na reprodukciu uplatňovať iným spôsobom, a to pomocou umelého oplodnenia s využitím zdravého darcu“ [8]. Tým sa zároveň ustanovil základný predpoklad, kedy by sa v procese umelého oplodnenia mali využiť pohlavné bunky inej osoby, ktorá nie je totožná ani s jedným zo žiadateľov.

Vzhľadom na to, že darovanie pohlavných buniek v súvislosti s výkonom zákrokov asistovanej reprodukcie je všeobecne považované za najkontroverznejšiu oblasť tohto medicínskeho oboru, je nevyhnutne potrebné stanoviť v súvislosti s darovaním pohlavných buniek osobitné predpoklady, za akých môže dôjsť k procesu darovania. Opatrenie ustanovuje základné podmienky pre prípady, kedy sa v procese umelého oplodnenia používajú spermie darcu, teda dochádza k výkonu heterológnej formy umelého oplodnenia. Vzhľadom na to, že opatrenie obsahuje úpravu len podmienok výkonu umelej inseminácie, počíta výlučne s darcovstvom spermií a otázky darovania vajíčok vôbec nerieši.

V súčasnej praxi sa však vykonávajú aj rôzne ďalšie metódy asistovanej reprodukcie, pri ktorých dochádza k darovaniu nielen spermií, ale aj vajíčok či embryí. Pomocnú ruku v týchto prípadoch podáva nariadenie vlády č. 20/2007 Z. z. o podrobnostiach o odberoch, darcovstve tkanív a buniek, kritériách výberu darcov tkanív a buniek, o laboratórnych testoch požadovaných pre darcov tkanív a buniek a o postupoch pri odberoch buniek alebo tkanív a pri ich prevzatí poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (ďalej len „nariadenie vlády“), ktoré okrem iného upravuje tiež základné podmienky pre darovanie reprodukčných buniek. Týmto nariadením sa do právneho poriadku Slovenskej republiky preberá Smernica Komisie 2006/17/ES z 8. februára 2006, ktorou sa vykonáva Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/23/ES, pokiaľ ide o určité technické požiadavky na darcovstvo, odber a testovanie ľudských tkanív a buniek.

Podmienky darovania spermií

V rámci procesu darovania pohlavných buniek vystupuje darovanie spermií ako najmenej zložitý proces a s jeho realizáciou sa preto počítalo už v osem-desiatych rokoch minulého storočia, kedy sa jednotlivé metódy asistovanej reprodukcie nachádzali ešte len v počiatočných štádiách svojho vývoja. Darovanie spermií bolo podľa opatrenia podmienené skutočnosťou, že z rôznych dôvodov nebolo možné použiť semeno manžela. V takýchto prípadoch bolo možné so súhlasom oboch manželov vykonať umelé oplodnenie žiadateľky semenom iného muža, teda darcu. Podobne ako žiadatelia musel však aj darca spermií spĺňať určité nevyhnutné predpoklady a zdravotné kritériá, ktorých naplnenie možno bez výnimky analogicky požadovať aj v procese darovania spermií v súčasnosti.

Takýmto predpokladom je predovšetkým zdravotná spôsobilosť darcu, ktorá má byť zárukou toho, že ako biologický otec dieťaťu zabezpečí primerané genetické vybavenie. Preto opatrenie v § 5 ods. 2 stanovuje, že darca musí byť zdravý, bez preukázateľnej genetickej záťaže a vo veku do 40 rokov. Ustanovenie vekovej hranice súvisí najmä s tým, že s pribúdajúcim vekom biologického otca dieťaťa sa tiež zvyšuje hrozba výskytu niektorých vrodených chýb. Za účelom náležitého zistenia zdravotného stavu je darca povinný podrobiť sa potrebnému lekárskemu vyšetreniu a za nevyhnutnú sa v tomto procese považuje tiež jeho súčinnosť. Zatajovanie rôznych skutočností a údajov môže totiž zmariť výsledok lekárskej činnosti zameranej na zisťovanie genetickej záťaže osoby, a tým vniesť do procesu umelého oplodňovania rôzne problémy.

Ďalšou podmienkou, bez ktorej nemôže dôjsť k využitiu cudzích spermií v procese umelého oplodňovania, je súhlas darcu, aby jeho spermie boli využité za účelom darovania. Táto požiadavka teda zakotvuje dobrovoľnosť darovania pohlavných buniek, ktorá je všeobecne považovaná za jeden zo základných princípov darcovstva. Vzhľadom na čisto osobnú povahu súhlasu udeleného v tomto prípade je potrebné, aby ho udeľoval výlučne sám darca. To následne znamená, že zákonní zástupcovia by mali byť z rozhodovania o darcovstve pohlavných buniek vylúčení. Na to, aby osoba mohla sama udeliť súhlas, je nevyhnutne potrebné, aby išlo o osobu spôsobilú na právne úkony v plnom rozsahu [17].

Na druhej strane darcom nemôže byť muž, ktorý je so ženou príbuzný v priamom pokolení alebo jej súrodenec. Zmyslom tohto ustanovenia je zabezpečiť genetickú ochranu potomstva a znížiť hrozbu postihnutia dieťaťa, ktorá je v prípade kríženia príbuzenských pohlavných buniek viac pravdepodobná.

Vhodného darcu, ktorý spĺňa všetky stanovené predpoklady, následne vyberie lekár poverený výkonom umelého oplodnenia. Dotyčnému lekárovi zároveň vzniká povinnosť zabezpečiť, aby manželia a darca zostali navzájom neznámi. Zmyslom tohto ustanovenia je snaha predísť rôznym komplikáciám, ktoré môžu vzniknúť v prípade, že by zásada anonymity nebola dodržaná. Zásadu anonymity darcu okrem § 5 ods. 1 opatrenia tiež všeobecne obsahuje aj § 39b ods. 5 zákona o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého je poskytovateľ povinný zachovať anonymitu medzi darcom a príjemcom a jeho rodinou. V nadväznosti na túto zásadu v zdravotníckej dokumentácii žiadateľky, v ktorej sa eviduje umelé oplodnenie, nemôže byť uvedené meno darcu, ktorého semenom bola žena oplodnená, čo ale môže v praxi viesť k viacerým ťažkostiam. V súvislosti s darcovstvom pohlavných buniek treba ešte poukázať na skutočnosť, že slovenský právny poriadok nepozná právo na poznanie vlastného pôvodu. Znamená to, že na rozdiel od niektorých iných krajín, ako je napríklad Veľká Británia, deti narodené po zákroku asistovanej reprodukcie nemajú právo zistiť, kto je ich biologickou matkou či otcom.

Opatrenie tiež osobitne upravuje otázky odmeňovania darcu. Podľa § 8 má darca nárok nielen na náhradu cestovných výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s umelým oplodnením, ale ak o to požiada, má tiež nárok na odmenu za darovanie semena. Toto ustanovenie teda rieši odmeňovanie darcu fakultatívnym spôsobom a jeho cieľom je zrejme istá materiálna zainteresovanosť darcu na tomto procese. Je však potrebné podotknúť, že platnosť tohto ustanovenia je sporná vzhľadom na jeho rozpor s § 35 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorý ustanovuje zákaz darcovstva s cieľom finančného zisku alebo iného majetkového prospechu v súlade s ustanovením č. 21 Dohovoru o biomedicíne. Darcovstvo má byť podľa § 35 ods. 8 zákona o zdravotnej starostlivosti dobrovoľné a bezplatné, ale zároveň priznáva darcovi nárok na finančnú náhradu preukázaných nevyhnutných výdavkov, ktorými sa chápu výdavky na cestovné, ubytovanie a stravné, ktoré mu vznikli v súvislosti s darovaním.

Podmienky darovania oocytov

Darcovstvo vajíčok náš právny poriadok vôbec nerieši, zároveň však neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by ho výslovne zakazoval. Právne vákuum v tejto oblasti čiastočne vypĺňa jednak opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR, ktorého jednotlivé ustanovenia týkajúce sa darcovstva spermií možno analogicky použiť aj pre oblasť darcovstva vajíčok, ale tiež spomínané nariadenie vlády č. 20/2007 Z. z. Vzhľadom na absentujúcu právnu úpravu v oblasti darcovstva oocytov, ako aj množstvo nejasností, ktoré sú spojené s touto problematikou, pri­stúpili tiež jednotlivé centrá asistovanej reprodukcie pôsobiace na území Slovenskej republiky k vypracovaniu vlastných interných smerníc upravujúcich podmienky darcovstva.

Podobne ako darcovia spermií aj ženy, ktoré majú záujem o darcovstvo oocytov, musia spĺňať niekoľko základných podmienok pred tým, než budú zaradené do programu darovania oocytov. Medzi tieto podmienky patrí:

• optimálny vek, za ktorý sa pre účely darovania vajíčok považuje vek do 35 rokov, teda obdobne ako je odporúčaný vek ženy pre samotný výkon zákroku umelého oplodnenia;
• zdravotný stav, preto rovnako ako pri darcovstve spermií je tiež potrebné, aby sa darkyňa podrobila vyšetreniu za účelom zistenia rôznych genetických a pohlavne prenosných chorôb;
• anonymita, ktorá by sa mala zachovávať medzi osobami zainteresovanými na darcovstve obdobne, ako je to pri darcovstve spermií;
• súhlas darkyne, ktorý je ďalším nevyhnutným predpokladom. V praxi sa uplatňuje zásada, že darkyňa môže zmeniť svoj súhlas s darovaním oocytov, najneskôr však jeden deň pred odberom vajíčok, a ukončiť tým darovací cyklus.

V rámci vyšetrení tiež darkyňa oocytov, podobne ako darca spermií, vypisuje dotazník o životnom štýle, na základe ktorého potom lekár môže posúdiť vhodnosť určitej darkyne pre konkrétny pár. Ošetrujúci lekár by sa mal pri výbere snažiť predovšetkým o to, aby sa dieťa svojimi predpokladmi čo najviac približovalo svojim budúcim rodičom.

Pri darcovstve vajíčok, na rozdiel od darcovstva spermií, však v slovenskej praxi centrá asistovanej reprodukcie uplatňujú jednu osobitnú zásadu spočívajúcu v tom, že pokiaľ žena už raz podstúpila proces darovania oocytov, nie je jej ďalšia účasť na darcovskom cykle povolená. Na rozdiel od tohto obmedzenia darcovia spermií nie sú v počte darovaných ejakulátov obmedzení. Uplatňovaná zásada sa snaží predovšetkým chrániť ženy darkyne, ktorých organizmus je počas darcovského cyklu zaťažený hormonálnou stimuláciou nevyhnutne potrebnou pred odberom vajíčok, a reaguje na skutočnosť, že takáto stimulácia by mohla na organizme ženy zanechať rôzne negatívne následky, o to viac, ak by bola realizovaná opakovane.

Podmienky darovania embrya

Podobne ako v prípade darcovstva oocytov, ani podmienky darovania embryí náš právny poriadok osobitne neustanovuje. V prípade realizácie tohto postupu je preto žiaduce analogicky použiť ustanovenia týkajúce sa darcovstva gamét.

V súvislosti s darcovstvom embryí je pritom otázkou najmä to, ako treba na embryo nazerať. Či je z právneho hľadiska zmrazené embryo vecou v zmysle Občianskeho zákonníka a teda tiež predmetom práv, alebo ide o res extra commercium a teda vec vylúčenú z občianskoprávnej dispozície, prípadne či sa má na embryo, hoci zmrazené, nazerať ako na nascitura, a teda tiež potenciálny subjekt práv. Názory na túto problematiku sa výrazne líšia, pričom predovšetkým chápanie embrya ako nascitura so sebou prináša viaceré problémy, napríklad vo vzťahu k prípustnosti darovania tohto potenciálneho subjektu práv, keďže od čias zrušenia otroctva platí všeobecný zákaz darovania ľudskej bytosti. Na druhej strane nemožno embryo chápať ani ako vec v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže už rímske právo súkromné vychádzalo zo zásady, že vecou nemôže byť slobodný človek, ani údy či iné časti ľudského tela [8]. Možno sa preto domnievať, že sa jedná o vec, ktorá s ohľadom na svoj osobitný charakter nemôže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, obdobne ako orgány určené na transplantáciu [13]. V nadväznosti na toto ponímanie by mali byť pri darcovstve embryí vylúčené akékoľvek tendencie v smere komercionalizácie tohto procesu a ich poskytovanie inému páru by malo byť založené na solidarite voči tým, ktorí nie sú nositeľmi vhodných pohlavných buniek pre účely asistovanej reprodukcie.

V súvislosti s ponímaním embryí je v súčasnosti často prejednávanou aj otázka prípustnosti výskumu na embryách či embryonálnych kmeňových bunkách. Ani táto oblasť však zatiaľ v slovenskom právnom poriadku nenašla svoju oporu v zákone.

Partnerské darcovstvo reprodukčných buniek

Nariadenie vlády č. 20/2007 Z. z., ako podzákonný právny predpis, aspoň čiastočne vypĺňa právne vákuum existujúce v oblasti darcovstva pohlavných buniek. Okrem iného totiž ustanovuje kritériá pre darcovstvo reprodukčných buniek, ktorými sú podľa § 2 nariadenia všetky tkanivá a bunky na účely asistovanej reprodukcie. Podobne ako opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR aj toto nariadenie vlády vychádza z rovnakých základných predpokladov, ktorými sú najmä informovaný súhlas darcu s darovaním jeho reprodukčných buniek a určité požiadavky na jeho zdravotný stav. Nariadenie taktiež obsahuje úpravu osobitných podmienok pre tzv. partnerské darcovstvo, ktorým sa chápe darovanie reproduk­čných buniek medzi mužom a ženou, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah. Na rozdiel od opatrenia, ktoré priznáva možnosť požiadať o výkon umelého oplodnenia a následne sa na ňom podieľať výlučne manželským párom, nariadenie vlády priznáva možnosť zúčastniť sa na tomto procese aj nezosobášeným párom tým, že priznáva možnosť darovania reproduk­čných buniek akémukoľvek páru, ktorý o sebe vyhlási, že má spolu intímny fyzický vzťah.

Konkrétne podmienky pre darcovstvo reprodukčných buniek podľa nariadenia závisia najmä od toho, či ide o partnerské darovanie, alebo nie. Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade partnerského darovania nemôže byť zachovaná anonymita darcovstva, ako všeobecná zásada darovania zakotvená v zákone o zdravotnej starostlivosti. Nariadenie sa tak v otázkach partnerského darcovstva dostáva do priameho rozporu s ustanovením § 39b ods. 5 tohto zákona.

V prípade, že nejde o partnerské darovanie, v súvislosti so zdravotným stavom osôb zúčastnených na procese darovania, nariadenie vlády podrobne stanovuje zoznam ochorení, ktoré je potrebné vyšetriť, aby sa minimalizovalo riziko prenosu pohlavne prenosných chorôb a iných prenosných chorôb. Takýmito chorobami sú napríklad vírus HIV, syfilis či hepatitída typu B alebo C. Vhodný darca sa má podľa nariadenia vlády vyberať na základe informácií poskytnutých v dotazníku a prostredníctvom osobného pohovoru s kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom. Ide pritom predovšetkým o informácie týkajúce sa veku, zdravia a lekárskej anamnézy darcu.

V záujme vylúčenia výskytu prípadných chorôb, ktoré neboli zistené v rámci vstupných vyšetrení, sa podľa nariadenia vlády spermie darované od iných osôb ukladajú do karantény, a to po dobu najmenej 180 dní. Po ich uplynutí sa opakovane vykonávajú jednotlivé testy, ktoré majú vylúčiť prípadný výskyt chorôb, ktoré by inak mohli ohroziť príjemkyňu aj jej dieťa.

V prípade partnerského darovania nariadenie vlády ustanovuje zjednodušený postup v tom, že nemusia byť dodržané inak nevyhnutné požiadavky na výkon laboratórneho testovania za účelom vylúčenia prítomnosti v nariadení vymenovaných chorôb, ani osobitné kritériá vylúčenia darcu. Taktiež nie je nevyhnutné uskutočňovať pohovor s potenciálnym darcom alebo zhromažďovať potrebné informácie pre posúdenie jeho vhodnosti, ktoré je inak nevyhnutné. Podľa § 11 ods. 6 nariadenia v prípade partnerského darovania ani pozitívne výsledky testov na výskyt chorôb, ktoré sa v súlade s jednotlivými ustanoveniami vyšetrujú, nemusia byť prekážkou pre partnerské darcovstvo.

Na druhej strane zostáva v oboch prípadoch zachovaná povinnosť poskytovateľa registrovať informovaný súhlas darcu a tiež identifikáciu a charakteristiky darcu, ktorými sa podľa § 20 ods. 5 písm. b) chápe predovšetkým jeho vek, pohlavie, rizikové faktory a prípadná príčina smrti, ak ide o mŕtveho darcu.

Asistovaná reprodukcia z pohľadu rodinného práva

Problematika určenia rodičovstva patrí k závažným právnym otázkam, pretože jej úprava predurčuje osobný stav dieťaťa, matky a otca, pričom včasné určenie otca a matky prispieva k stabilite a istote rodičovského vzťahu [1]. Poznatky lekárskej vedy pritom svojimi dôsledkami zasahujú stále výraznejšie práve do oblasti rodinnoprávnych vzťahov. V súvislosti s výkonom heterológnych foriem asistovanej reprodukcie vzniká situácia, kedy rodičmi dieťaťa sú iné osoby z hľadiska biologického a iné z hľadiska právneho. V záujme eliminácie všetkých komplikácií, ktoré by potenciálne mohli byť spojené s určovaním rodičovstva, bolo nevyhnutné prijatie právnych noriem výslovne riešiacich otcovstvo a materstvo k dieťaťu narodenému zo zákroku asistovanej reprodukcie. Takéto právne normy boli obsiahnuté už v predchádzajúcom zákone o rodine a v súčasnosti platný základný právny predpis pre oblasť rodinného práva tieto ustanovenia v zásade prebral, pričom reakciou na nové možnosti medicíny bolo ich rozšírenie v niektorých oblastiach.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že z pohľadu štatusového postavenia dieťaťa narodeného po zákroku asistovanej reprodukcie platí, že náš právny poriadok nakladá s týmito deťmi rovnako, ako so všetkými ostatnými deťmi, vylučujúc akúkoľvek diskrimináciu.

Určenie materstva

Pri otázkach určenia materstva v súvislosti so zákrokmi asistovanej reprodukcie má mimoriadny význam predovšetkým ustanovenie § 82 ods. 1 zákona o rodine, ktoré v záujme právnej istoty zakotvuje, že matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Z hľadiska určenia materstva je teda rozhodujúcou objektívna právna skutočnosť, teda pôrod dieťaťa, ktorý zároveň zakladá právny vzťah medzi matkou a dieťaťom so všetkými následkami predvídanými slovenským právnym poriadkom. Tým zákon stanovil jednoznačné riešenie pre prípad, že by v procese umelého oplodňovania ženy došlo k využitiu darovaného vajíčka, prípadne celého embrya, čím by sa biologickou matkou dieťaťa stala darkyňa. Samotné darcovstvo je z hľadiska určenia materstva irelevantné a za matku bude v súlade so zákonom vždy považovaná žena, ktorá dieťa porodila.

Z dôvodovej správy k zákonu o rodine vyplýva, že doterajšia právna úprava vychádzala zo starej rímskej zásady mater semper certa est (matka je vždy istá). Potreba jednoznačného vymedzenia, kto sa považuje za matku dieťaťa, bola podmienená najmä pokrokom v súčasnej lekárskej vede, práve v oblasti asistovanej reprodukcie, ktorý môže do tohto známeho rímskeho postulátu vniesť prvok neistoty. Dôkazom sú skúsenosti v zahranič­nej právnej praxi, kde sa stále častejšie vyskytujú rôzne spory o určenie materstva.

V nadväznosti na toto ustanovenie § 82 ods. 2 zákona o rodine zakotvuje neplatnosť akýchkoľvek dohôd a zmlúv, ktoré by boli s týmto pravidlom v rozpore. Takáto formulácia teda jednoznačne vylučuje surogačné materstvo ako osobitný spôsob realizácie asistovanej reprodukcie. V prípade, že by zákon takéto ustanovenie neobsahoval, neplatnosť prípadných zmlúv o surogačnom materstve by nebola jednoznačná. Občiansky zákonník totiž umožňuje uzavrieť aj iné ako pomenované typy zmlúv. Právnym podkladom pre ich uzavretie je § 51, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, zmluva však nesmie odporovať obsahu a účelu tohto zákona. Neplatnosť zmlúv o surogačnom materstve by bolo možné posudzovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojitosti s tým, že by bola v rozpore s dobrými mravmi a so záujmami spoločnosti.

Zákon o rodine následne v § 83 vytvára právny rámec riešenia tzv. sporného materstva. V prípade, že by výnimočne vznikla pochybnosť o tom, ktorá žena je matkou dieťaťa, zákon umožňuje, aby v takomto prípade materstvo určil súd na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa. Návrh na určenie materstva môže podať predovšetkým žena, ktorá o sebe tvrdí, že je matkou dieťaťa. V konaní musí navrhovateľka preukázať skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že v daný deň žena skutočne porodila dieťa totožné s dieťaťom, o ktoré v konaní ide, a teda je jeho matkou [1]. Ďalšími osobami, ktorým zákon o rodine priznáva právo podať návrh na určenie materstva, je otec dieťaťa alebo ten, kto preukáže, že má na určení právny záujem. Podľa dôvodovej správy by v praxi mohlo ísť napríklad o rodičov ženy, ktorá tvrdí, že je matkou, prípadne jej potomkov.

Určenie otcovstva

Komplikovanejšia situácia nastáva v prípade určenia otcovstva, keďže splodenie dieťaťa určitým mužom je ťažšie preukázateľné ako samotný pôrod, od ktorého sa odvodzuje materstvo ženy. Preto slovenská právna úprava vychádza z rímskej zásady pater est incertus (otec je neistý) a otcovstvo je podľa zákona o rodine založené na troch vyvrátiteľných právnych domnienkach otcovstva. Platí pritom, že otcovstvo určitého muža k určitému dieťaťu sa odvodzuje od materstva určitej ženy k tomuto dieťaťu. Pokiaľ teda nie je určená matka dieťaťa, nemožno určiť ani otca. Až po právoplatnosti súd­neho rozhodnutia o materstve určitej ženy môže dôjsť k určeniu otcovstva použitím právnych domnienok otcovstva [1].

V súvislosti s otázkami asistovanej reprodukcie má osobitný význam predovšetkým prvá domnienka otcovstva svedčiaca v prospech manžela matky ustanovujúca základné pravidlo, podľa ktorého sa za otca považuje manžel matky za predpokladu, že k narodeniu dieťaťa došlo v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po rozvode manželstva. Poučenie o domnienke otcovstva, podľa ktorej otcovstvo k dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym a trojstým dňom od zákroku asistovanej reprodukcie vykonaného so súhlasom manžela matky nemožno zaprieť (§ 87 ods. 2 ZR), je obsiahnuté vo vyhlásení, ktoré musia manželia podpísať pred uskutočnením zákroku asistovanej reprodukcie. Ide tu teda o situáciu, kedy podľa zákona domnienka otcovstva svedčí manželovi matky aj vtedy, ak narodené dieťa bolo počaté inak než prirodzeným pohlavným stykom medzi mužom a ženou. Zároveň sa tým zákon vysporiadava so situáciou, kedy sú v procese umelého oplodňovania použité spermie darcu. Aj v týchto prípadoch je na základe ustanovenej domnienky za otca považovaný manžel žiadateľky, pokiaľ so zákrokom vyjadril súhlas.

Určenie otcovstva v prípade, že sa zákroku podrobia manželia, je teda nesporné a to aj v prípade, že sú v procese využité darované spermie alebo embryá. Manžel žiadateľky by mohol platnosť domnienky namietať iba z dôvodu, že so zákrokom nesúhlasil alebo z dôvodu, že manželka otehotnela inak. Problematické by však bolo, akým spôsobom bude postarané o záujmy dieťaťa narodeného na základe umelého oplodnenia. V týchto prípadoch totiž neprichádza do úvahy ani určenie otcovstva druhou domnienkou, ktorá zakladá otcovstvo na súhlasnom vyhlásení oboch rodičov, ani treťou domnienkou, podľa ktorej otcovstvo k dieťaťu určí súd. Uplatneniu tejto domnienky bráni skutočnosť, že určenie otcovstva sa tu viaže na súlož medzi mužom a matkou dieťaťa v kritickom čase, ku ktorej však v prípade umelého oplodnenia nedošlo. Otcovstvo iného muža by tiež nebolo možné určiť, pretože darcovstvo spermií musí ostať anonymné.

V prípade, že s vykonaním zákroku asistovanej reprodukcie manžel nesúhlasil, zapretie otcovstva by bolo pomerne jednoduché. V týchto prípadoch stačí, keď preukáže, že so zákrokom nevyjadril súhlas, čo uľahčuje písomný charakter tohto súhlasu. V súvislosti s tým je potrebné poukázať aj na osobitný prípad, kedy síce manžel s umelým oplodnením svojej manželky súhlasil, a teda k jeho vykonaniu došlo na základe udeleného súhlasu, ale medzičasom manželstvo právoplatným rozhodnutím o rozvode zaniklo. S týmto prípadom sa už súd v praxi stretol, keď v konkrétnom prípade žalobca v žalobe o zapretie otcovstva poukazoval na to, že dal písomný súhlas k umelému oplodneniu svojej bývalej manželky za trvania manželstva, ale maloletá žalovaná sa narodila v dobe od 300 dní po zániku manželstva, ktoré bolo medzitým rozvedené. Žalobca zastával názor, že jeho písomný súhlas k umelému oplodneniu odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva stratil platnosť napriek tomu, že po rozvode svoj súhlas neodvolal. Súd v tomto prípade dospel k záveru, že súhlas manžela matky s jej umelým oplodnením má z hľadiska dôsledkov pre možnosť zapretia otcovstva význam iba vtedy, ak došlo k umelému oplodneniu a k následnému tehotenstvu matky dieťaťa za trvania manželstva a nie až po rozvode tohto manželstva [44]. Takýto súhlas teda nemožno považovať za súhlas zo strany manžela matky. Súd na základe toho dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená, a rozhodol, že žalobca nie je otcom maloletej.

Ak manžel matky dieťaťa zapiera otcovstvo voči dieťaťu z toho dôvodu, že matka otehotnela inak, než na základe uskutočnenia zákroku asistovanej reprodukcie, situácia je omnoho zložitejšia. Súd vtedy vykoná dôkazy podľa okolností prípadu. Môže napríklad zistiť, či od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie do narodenia dieťaťa, ku ktorému síce došlo v čase medzi stoosemdesiatym a trojstým dňom od jeho vykonania, je neprimeraná doba so zreteľom na donosenosť alebo nedonosenosť dieťaťa. Dôkaz o tom, že matka v čase rozhodnom pre počatie dieťaťa vykonaním zákroku asistovanej reprodukcie súložila s iným mužom, sám o sebe nestačí na úspešné zapretie otcovstva [5]. Takýto dôkaz by bol rozhodujúci len v prípade, že by sa dalo bezpečne vylúčiť splodenie dieťaťa na základe vykonaného umelého oplodnenia. To by bolo možné len vtedy, ak v procese umelého oplodnenia boli využité spermie manžela alebo ak sú k dispozícii údaje o krvnej skupine darcu spermií. Tieto by v prípade vykonanej krvnej skúšky mohli bezpečne vylúčiť splodenie na základe umelého oplodnenia. Vzhľadom na uplatňovanú zásadu anonymity darcu je však táto možnosť prakticky vylúčená [18].

Ešte zložitejšia situácia nastáva v prípade vykonania zákroku u nezosobášeného páru, keďže v praxi nie je striktne dodržiavaná podmienka existencie manželstva. K určeniu otcovstva v takomto prípade môže dôjsť len na základe druhej domnienky otcovstva. Pokiaľ by ale nedošlo k súhlasnému vyhláseniu rodičov a vznikol by paternitný spor, riešenie by záviselo spravidla na tom, či boli v procese oplodnenia využité spermie partnera žiadateľky, ktorý so zákrokom súhlasil, alebo spermie darcu. Pri použití spermií partnera matky by bolo možné otcovstvo tohto muža preukázať pomerne jednoducho za predpokladu, že by žiadne závažné okolnosti otcovstvo nevylučovali. Situáciu, kedy by partner matky odmietol uznať svoje otcovstvo, hoci s výkonom asistovanej reprodukcie a použitím spermií darcu predtým výslovne súhlasil, náš právny poriadok vôbec nerieši. Keďže by mu nesvedčila žiadna z domnienok otcovstva, dieťa by z hľadiska zákona nemalo žiadneho otca. Išlo by pritom o kvalitatívne iný stav ako v prípade, že otec dieťaťa nie je známy [13].

Záver

Práca sprostredkováva ucelený pohľad na inštitút asistovanej reprodukcie a jeho jednotlivé súvisiace aspekty. Daná problematika má mnoho úskalí, či už medicínskych, právnych alebo etických, ktorým je potrebné venovať náležitú pozornosť. Navrhnuté možnosti a spôsoby riešenia jednotlivých otázok tohto medicínskeho oboru vychádzajú z právnej úpravy najmä tých krajín, ktoré možno odôvodnene považovať za pokrokové v oblasti asistovanej reprodukcie.

V samostatnej časti (v budúcom čísle Praktické gynekologie) bude venovaná pozornosť na českú legislatívnu úpravu účinnú od 1. júna 2006. Prijatím zákona o výskume sa spôsob regulácie v oblasti asistovanej reprodukcie v Českej republike výrazne vzdialil od Slovenskej republiky, kde túto oblasť osobitne upravuje naďalej len podzákonný predpis. Vzhľadom na nedostatočnosť právnej úpravy v tejto oblasti je z pohľadu praktickej realizácie jednotlivých metód asistovanej reprodukcie potrebné si uvedomiť, ktoré iné právne predpisy možno subsidiárne použiť a v akých súvislostiach ich možno aplikovať aj na oblasť výkonu tejto medicínskej disciplíny. Keďže ide spravidla o úpravy lex generalis regulujúce poskytovanie zdravotnej starostlivosti, mnohé otázky špecificky spojené s asistovanou reprodukciou, ako je napríklad nakladanie so zmrazenými embryami či podmienky darcovstva ženských pohlavných buniek, ostávajú úplne nedoriešené. Je teda otázne, ako by sa postupovalo napríklad v prípade sporu o to, čo po rozvode manželov alebo smrti jedného z nich s kryokonzervovanými embryami. Keďže vznik takýchto sporov v praxi je len otázkou času, potreba náležitej právnej úpravy, ktorá by s istotou poskytla odpoveď na túto a mnohé ďalšie otázky, sa tak javí viac ako žiaduca.

Úvahy de lege ferenda vychádzajú z kritiky súčasného právneho stavu. Prezentované návrhy pre budúcnosť by mohli vymedziť základné princípy, z ktorých by mohol zákonodarca pri príprave novej právnej úpravy v oblasti asistovanej reprodukcie vychádzať. Zmyslom je tiež posúdiť, do akej miery boli tieto predpoklady obsiahnuté vo vládnom návrhu zákona o biomedicíne. Jeho predloženie do parlamentu bolo jedným zo zrušených bodov programového vyhlásenia slovenskej vlády na rok 2006. Tento návrh zákona vychádza najmä z poznania zahraničných právnych úprav v oblasti asistovanej reprodukcie a osobitne českej právnej úpravy, ktorá napriek tomu, že jej možno vytknúť viaceré nedostatky, by sa mohla stať vzorom pre budúcu slovenskú úpravu tejto oblasti.

Vzhľadom na to, že asistovaná reprodukcia je problematikou závažnou a eticky aj morálne nejednoznačnou, bolo by na prvom mieste žiaduce, aby jej právna úprava bola obsiahnutá v zákone, nie len v podzákonných právnych predpisoch. V právnom štáte by totiž nemalo dôjsť k tomu, že by orgány výkonnej moci zakotvovali vo vykonávacích predpisoch úplne nové inštitúty, ktoré nepozná ani sám zákon, ku ktorého konkretizácii sú vytvorené. Možno teda konštatovať, že postup zvolený v osemdesiatych rokoch minulého storočia by mal byť opačný. Najskôr by malo dôjsť k vydaniu príslušného zákona a na základe tohto predpisu by mali byť následne vydané predpisy ministerstva zdravotníctva upravujúce tie otázky asistovanej reprodukcie, ktoré by nebolo účelné obsiahnuť do samotného znenia zákona.

Keďže ide o problematiku pomerne komplikovanú, je žiaduce, aby bola prijatá prehľadná a dôsledná právna úprava, ktorá by zaistila, že právne vzťahy vznikajúce v jej rámci budú postavené naisto. Zaujímavosťou v tejto súvislosti tiež je, že na rozdiel od umelého oplodňovania ľudí, na ktoré sa vzťahuje len zastarané opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR, je oblasť umelej inseminácie hospodárskych zvierat upravená osobitným zákonom.

Vhodné by bolo zakomponovať do návrhu nového zákona väčšinu predpokladov, ktoré vymedzilo samotné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR, predovšetkým v otázkach zdravotnej spôsobilosti osôb žiadajúcich o výkon asistovanej reprodukcie, ich informovaného súhlasu či podmienky pre osobu darcu. Vzhľadom na to, že v súčasnosti dochádza v praxi okrem umelej inseminácie aj k výkonu viacerých ďalších metód asistovanej reprodukcie, by sa samozrejme ich uplatňovanie malo rozšíriť aj na tieto praktiky.

V prvom rade by mal byť v zákone jednoznačne vymedzený obsah pojmu asistovaná reprodukcia a tiež účel jej vykonávania, čo by mohlo napomôcť k prevencii zneužívania tohto inštitútu v praxi. Návrh zákona o biomedicíne vymedzil pojem asistovaná reprodukcia pomerne široko, na druhej strane však jej účel do znenia obsiahnutý nebol. Vzorom by preto mohlo byť znenie českého zákona o výskume, ktorý obsahuje aj ustanovenia týkajúce sa účelu výkonu zákrokov asistovanej reprodukcie.

Základný predpoklad, s ktorým počítalo opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR, avšak v súčasnej spoločnosti nie je v prevažnej miere považovaný za opodstatnený, je nevyhnutná existencia manželského zväzku ako podmienka výkonu zákroku asistovanej reprodukcie. Vzhľadom na súčasný spoločenský trend, kedy existencia manželstva nie je nevyhnutným predpokladom pre plnohodnotný spoločný život muža a ženy, by sa možnosť využiť jednotlivé postupy umelého oplodňovania mala rozšíriť aj na osoby žijúce v partnerstve. Na druhej strane je však odôvodnená požiadavka, aby medzi týmito osobami existoval pevný vzťah, ktorého preukázateľnosť môže byť však v praxi komplikovaná. Jednou z možností je napríklad preukázanie aspoň časovej stability vzťahu medzi mužom a ženou, ktorí žiadajú o výkon zákroku. Návrh zákona o biomedicíne umožňoval vykonať zákrok u dvojíc opačného pohlavia, pričom nebolo nevyhnutné, aby išlo o manželov. O kvalitatívnej stránke vzťahu zúčastnených osôb sa však nezmieňoval. Touto formuláciou boli len z možnosti požiadať o výkon asistovanej reprodukcie jednoznačne vylúčené homosexuálne páry.

V súvislosti s požiadavkou na pozitívny reverz udeľovaný pred výkonom každého postupu v rámci asistovanej reprodukcie by sa tiež malo pristúpiť k obmedzeniu jeho platnosti len na určitý časový úsek. V praxi sa tak možno ľahko vyhnúť problémom, ktoré by mohli vzniknúť, ak v čase medzi podaním žiadosti a výkonom zákroku dôjde k výraznej zmene pomerov medzi žiadateľmi. Vládny návrh zákona o biomedicíne na toto pamätal a platnosť udeleného súhlasu s realizáciou niektorej metódy asistovanej reprodukcie obmedzil na obdobie 6 mesiacov.

Vo vzťahu k osobám žiadateľov je tiež z hľadiska medicínskeho, ako aj etického, dôležité vymedziť okrem zdravotnej spôsobilosti tiež ďalšie podmienky, za akých môžu požiadať o vykonanie zákroku asistovanej reprodukcie. Návrh zákona o biomedicíne celkom správne obmedzil možnosť výkonu jednotlivých praktík asistovanej reprodukcie u ženy na obdobie jej plodného veku. Z etického hľadiska je však opodstatnené ustanoviť aj hranicu maximálneho veku potenciálneho otca. Na rozdiel od žien, ktorých fertilný vek je z biologického hľadiska väčšinou obmedzený hranicou okolo 40–50 rokov, u mužov väčšinou takéto obmedzenie neexistuje a teoreticky by sa mohli stať biologickými otcami detí aj v podstatne vyššom veku. So zvyšujúcim sa vekom oboch rodičov narastá riziko vzniku rôznych genetických ochorení, ale ani skutočnosť, že sa takýto muži nedožijú dospelosti svojich detí, nie je zanedbateľná.

Zákon by sa mal osobitne venovať problematike darcovstva pohlavných buniek, keďže ide o oblasť mimoriadne zložitú, ktorá sa úzko dotýka osobného statusu nielen darcu, ale aj potenciálneho dieťaťa. Opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR zakotvovalo základné predpoklady pre osobu darcu spermií, ktoré možno považovať za odôvodnené aj v súčasnosti. Keďže však nepočítalo s možnosťou darcovstva vajíčok, zákon by mal nanovo definovať aj podmienky, za akých môže dôjsť k darcovstvu ženských pohlavných buniek. Podobne ako v českom zákone by sa mohla táto požiadavka realizovať rozšírením ustanovení o osobe darcu aj na darkyňu vajíčok, bez nevyhnutnosti definovať osobitné pravidlá pre ženu darkyňu.

V súvislosti s darcovstvom pohlavných buniek je tiež žiaduce naplniť požiadavku vyplývajúcu z Dohovoru o biomedicíne a jednoznačne zakotviť zákaz ekonomizácie ľudskej bytosti, spočívajúci vo vylúčení akejkoľvek odmeny za poskytnutie pohlavných buniek pre účely darovania. Návrh zákona o biomedicíne na tento predpoklad pamätal a výslovne ustanovil, že darcovstvo je bezplatné, aj keď nevylučoval možnosť poskytnutia náhrady nákladov vzniknutých v súvislosti s darovaním.

Slovenský zákon o asistovanej reprodukcii by si mohol vziať za vzor ustanovenie českého zákona týkajúce sa otázky anonymity darovania. Ten totiž umožňuje, aby boli osobám žiadajúcim o vykonanie zákroku a dieťaťu narodenému zo zákroku poskytnuté informácie o skutočnostiach, ktoré majú priamy vplyv na vývoj zdravotného stavu dieťaťa, teda predovšetkým o zistených genetických vlohách alebo dispozíciách. Anonymita darcu je tým zachovaná, na druhej strane sa poskytuje možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami, ktoré môžu mať pre ďalší vývoj dieťaťa rozhodujúci význam. Aj tento princíp bol vo vládnom návrhu zákona obsiahnutý.

Ďalšou dôležitou požiadavkou v súvislosti s darcovstvom pohlavných buniek je vytvorenie národného registra darcov, ktorý by zhromažďoval potrebné informácie o osobách zapojených do procesu darovania. Tým by bolo možné tiež naplniť predpoklad, podľa ktorého by pohlavné bunky jednej osoby mali byť použité len na obmedzený počet zákrokov asistovanej reprodukcie. Nedodržanie tohto predpokladu by mohlo viesť k ďalekosiahlym dôsledkom v súvislosti s potenciálnou možnosťou spolužitia pohlavne príbuzných osôb a s tým súvisiacimi problémami. Návrh zákona o biomedicíne pamätal aj na tento predpoklad a obmedzil možnosť použitia pohlavných buniek od jedného darcu na 3 cykly asistovanej reprodukcie.

V záujme predchádzania ďalších problémov, ktoré sú s výkonom zákrokov asistovanej reprodukcie spojené, by mali byť v znení zákona obsiahnuté tiež ustanovenia týkajúce sa zákazu voľby pohlavia z iných ako medicínskych dôvodov, čo by bolo v súlade s ustanovením Dohovoru o biomedicíne. Túto požiadavku vyplývajúcu z tohto medzinárodného dokumentu však vláda pri príprave návrhu zákona nezohľadnila. V záujme predchádzania vzniku problému viacpočetných tehotenstiev je tiež žiaduce zákonné obmedzenie počtu embryí, ktoré možno v jednom cykle vniesť do maternice žiadateľky. Návrh zákona o biomedicíne nekonkretizoval tento počet, ale jeho určenie ponechal na aktuálny stav lekárskej vedy, podobne ako český zákon o výskume.

V súvislosti s rozvíjajúcou sa možnosťou kryokonzervácie pohlavných buniek a predovšetkým embryí je tiež žiaduce, aby zákon stanovil, akým spôsobom sa má s nimi naložiť po určitej dobe, uplynutím ktorej sa ich životaschopnosť výrazne znižuje. Za vzor by pritom mohol poslúžiť španielsky zákon o technikách asistovanej reprodukcie, podľa ktorého ostávajú gaméty či embryá po uplynutí 2 rokov od kryokonzervácie k dispozícii zariadeniam, ktoré ich uskladňujú.

Vzhľadom na sprístupnenie možnosti požiadať o výkon zákroku nezosobášeným párom, nevyhnutnou by tiež bola novelizácia rodinnoprávnych predpisov a zakotvenie predpokladu, že otcom dieťaťa narodeného v kritickej dobe po vykonaní zákroku asistovanej reprodukcie je muž, nie len manžel, ale aj partner, ktorý dal na jeho výkon súhlas. Aj tento muž by však mal mať možnosť poprieť otcovstvo k dieťaťu za predpokladu, že matka otehotnela inak. V tejto súvislosti je tiež žiaduce, aby bol zákonom vymedzený istý spôsob oboznamovania súdov s údajmi dôležitými pre určovanie otcovstva v prípade, že došlo k jeho zapretiu. V súčasnosti je totiž prakticky nemožné preukazovanie skutočnosti, že žena neotehotnela v dôsledku asistovanej reprodukcie v prípade, že boli v procese oplodňovania použité spermie darcu, keďže informácie o ňom sú prísne chránené. Žiaduce by teda bolo ustanoviť konkrétny postup uchovávania informácií, ktoré by bolo možné použiť v konaní o zapretie otcovstva, ako aj konkrétny spôsob použitia údajov dôležitých pre určovanie otcovstva v tomto konaní.

Súčasný stav lekárskej vedy umožňuje na jednej strane založiť rodinu aj tým, ktorí by bez jej pomoci deti nemohli mať. Na druhej strane sa však ľudstvo v oblasti asistovanej reprodukcie pohybuje na tenkom ľade a každý ďalší krok v tejto oblasti by mal byť starostlivo zvážený ako po stránke morálnej, tak aj sociálnej a právnej.

3. pokračování v Praktické gynekologii č. 3, 2009.

Mgr. Katarína Račková¹
prim. MUDr. Robert Hudeček, Ph.D.²
MUDr. Renáta Krajčovičová^2
1 Katedra občianskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava
² Gynekologicko porodnická klinika, Lékařská fakulta Masarykovy univerzity a Fakultní nemocnice Brno