… mcdonaldizaci patologie je třeba čelit!
Vyšlo v časopise:
Čes.-slov. Patol., 49, 2013, No. 2, p. 58
Kategorie:
Interview
Vždy, když mi do mé editorské schránky přistane nový rukopis od MUDr. Michala Zámečníka, mám velikou radost. Jednak vím, že přišlo další zajímavé čtení, jednak tuším, že i recenzní řízení proběhne (jako obvykle) bez problémů. Čtenáři našeho časopisu trenčínského autora dobře znají – v našem časopise publikoval od roku 1992 bez mála padesátku sdělení (!), z toho byl v 38 pracích prvním autorem, což je obdivuhodné. MUDr. Michal Zámečník ale není jen naším nejčastějším autorem – své práce píše většinou perfektní angličtinou, což ruku v ruce se zajímavým obsahem staví jeho práce na první místo v žebříčcích citovanosti našich článků. Publikační aktivita autora je však mnohem širší – v souhrnu více než 150 prací.
Dr. Zámečník promoval v roce 1985 na lékařské fakultě v Bratislavě, kde také strávil svá první dvě profesní léta. Kromě přestávky v letech 2001 – 2007, kdy působil v Plzni, ale spojil svoji kariéru s Trenčínem.
Přesto, že jsme si při redakční práci vyměnili desítky emailů a sdílíme společné příjmení, nikde jsme se fyzicky neviděli. I proto mě velmi zajímalo, jak se trenčínskému jmenovci daří.
Jak Vaše články vznikají? A čemu vděčíme za Vaši autorskou přízeň?
Moje články vznikajú asi podobne ako články iných autorov. Najprv musí prax priniesť zaujímavý prípad/prípady a samozrejme, človek si musí tú zaujímavosť všimnúť, zhodnotiť jej význam a rozhodnúť, či môže byť informácia o nej prínosná. Základná myšlienka a koncept článku predstavuje podľa mňa 70–80 % práce, zvyšok je už spisovanie, ktoré ale treba urobiť remeselne čo najlepšie. Treba prečítať doterajšie práce k téme podrobnejšie (v jadre ich treba poznať už štúdiom z minulosti). Pre mňa je celý proces vlastne zábavný, s výnimkou výberu a radenia citácií, pilovania jazyka či fotografovania. Ale to zatnem zuby a zvládnem to. Navyše časť činností, vrátane tých menej príjemných, zoberú na seba spoluautori.
Prečo tak často posielam do Česko-slovenskej patologie? Ako mladý som začínal v Česko-slovenskej patologii vôbec publikovať, editor mal pochopenie (aj pre chyby začiatočníka), celkom sa darilo. Tak som začal vnímať časopis ako svoj resp. náš. Ďalší dôvod je, že časopis je na Medline a dokonca sú na webe aj full-texty článkov dostupné zdarma, môžu ich čítať na internete patológovia hocikde na svete. Tým je splnený základný zmysel publikovania, ktorým je informovať kolegov o svojich výsledkoch. Čitatelia potom sami posúdia kvalitu práce, event. ju aj neskôr zacitujú. Asi treba zdôrazniť, že práve toto „informovať kolegov“ je pôvodný, celkom autentický zmysel publikovania. Ďalšie motívy publikačnej činnosti, ako je zaradenie sa do rebríčkov významnosti časopisov či autorov podľa impaktového faktoru a pod., sa k pôvodnému významu nabalili až druhotne, keď vznikla potreba evaluácie kvôli prídelu prostriedkov, kariérnym postupom, atď. Ten pôvodný zmysel ale zostáva, len ho možno až tak všetci nevnímame, lebo žijeme v „spoločnosti ratingu“. Česko-slovenská patologie je schopná ten autentický zmysel kompletne naplniť. To oceňujem a preto rád do nej posielam.
Jaká byla Vaše cesta k patologii a profesní dráha?
Bolo to na odd. patológie v Trenčíne, kde som ako študent praxoval a pripravoval sa na niektoré skúšky. Tam som sa rozhodol pre tento odbor. Začal som vo FN Bratislava a po polroku som sa na dlhšie usadil na oddelení v Trenčíne. V tých časoch bola patológia vyslovene neatraktívna. Bolo to hlavne kvôli pitvám a vtedy ešte menej rozvinutej biopsii. Tá neatraktivita mala ale aj výhody, ktoré ma tiež priťahovali. V Trenčíne po r. 1968 primár Jablonský vystúpil z vlastnej vôle z komunistickej strany, čo v tých časoch bolo podstatne horšie, ako byť „bežný“ občan, nestraník. V prestížnejších odboroch by takéto vedenie pracoviska dlho nevydržalo, vrchnosť by to nedopustila. Bola tam atmosféra tvorivá a slobodná, odlišná od tej vonku. Čo sa týka odbornej stránky, primár Jablonský vybudoval špičkové oddelenie (napr. imunohistochémiu sme mali už v r. 1989) a bol vždy ochotný sa venovať mladším. Za to mu patrí veľké uznanie a vďaka.
Už v Trenčíne som začal spolupracovať s dr. Michalom Michalom (keď bol ešte v Dobřanoch) a podarilo sa nám publikovať viac prác. Po rokoch som prešiel nakoniec do Plzne, kde dr. Michal (vtedy už docent, neskôr profesor) a spolupracovníci veľmi úspešne budovali pracoviská privátne aj fakultné. Po ďalších rokoch som sa vrátil na oddelenie do Trenčína, ktoré sa medzitým stalo privátnym. Stále sú mojim hlavným záujmom nádory mäkkých tkanív a pohlavného systému.
Jak vnímáte proměnu patologie jako diagnostického oboru v průběhu Vaší odborné kariéry?
Najväčší rozdiel vidím medzi obdobiami pred a po revolúcii r. 1989. Za reálného socializmu bol najväčším problémom zúfalý nedostatok prostriedkov na všetko. Na druhej strane bolo viac času, nebolo treba ponáhľať. Úprimne povedané, príliš sme sa nenadreli. V reálnom kapitalizme je situácia opačná – máme málo času, ale prostriedky sú väčšie. Skvelé na privatizácii je, že zarobené peniaze je možné dať do ďalšieho rozvoja, do techniky i vzdelania, a na niektorých pracoviskách sa tak i deje. Na druhej strane, v komerčnej sfére, v prostredí súťaže, sa akcentuje hlavne množstvo biopsií a rýchlosť vybavenia. Tento dôraz na kvantitu a rýchlosť, s upozadením kvality, je trend v celej spoločnosti. Výstižne tento trend popísal Ritzer a keďže v najčistejšej podobe ho videl u McDonaldęs, označil ho termínom mcdonaldizácia (najmä pasáže o zdravotníctve by som doporučil). Všetci to poznáme, keď je priveľa biopsií a čas tlačí, robí sa predsa len trochu inak. Vlastne každý má tú skúsenosť, že bol aspoň na krátke obdobie „mcdoktorom“. Dôležité sa mi zdá čeliť tomuto trendu a myslím, že postupne to pôjde. Nakoniec aj ten fast-food už dnes nie je nutričná pohroma ako pred 30 rokmi. Prienik zrýchlenej povrchnosti do patológie kritizoval aj nedávno zosnulý prof. Ackerman, ale zostával optimistický (napr. jeho skvelé Editorial v Am. J. Dermatopathol. vo februári 2009). Tržné kompetitívne prostredie sa dotklo aj medziľudských vzťahov v celej spoločnosti a neobišlo ani patológiu. V našom prípade to ale nie je až tak markantné. Ak by sme počet biopsií na Slovensku vydelili počtom patológov, tak vyjde, že na každého je práce až dosť. Podľa mňa by mali patológovia držať spolu a kooperovať, tak bude ľahšie presvedčiť napr. poisťovne, že naša práca má význam väčší, ako si oni myslia.
Měl jste možnost pracovat jako patolog v Čechách i na Slovensku. Vnímáte nějaké rozdíly?
Na Slovensku je inak organizovaná nekropsia, takže do pitevne vôbec nechodím. Potom už vidím rozdiely len kvantitatívne. K širšej privatizácii u nás došlo neskôr, ale je to inak celkom podobné. Zaostávame za Vami vo vedeckej činnosti (príliš sa snažíte ), ale pokúsime sa Vás dobehnúť .
Co plánujete do budoucna?
Konkrétne veci neplánujem, jasno mám len o smerovaní, takže radšej len heslovite: odviesť dobrú rutinnú prácu; vo vede byť pripravený a zbadať nové a neobvyklé; mať odbornosť profesionála a nadšenie amatéra; nezblbnúť vekom; nebyť „fachidiot“. Azda sa niečo z toho podarí .
A co děláte, když neděláte?
Keď nemám povinnosti, dokážem sem tam aj ozaj nič nerobiť, alebo len zabíjať čas na internete. Inak mojim koníčkom je hudba takmer všetkých žánrov, ďalej vizuálne umenie, kde vnímanie obrazu má čosi spoločné s našou profesiou (Kupka vraj chodil do Pasteurovho ústavu pozerať do mikroskopu). Zo športov sú to cyklistika a vytrvalostné behy, zväčša so psom, ktorý mi síce dá zabrať, zato sa ale nesmeje, keď mu nestačím alebo tomu, čo mám oblečené, neoponuje pri výbere trasy a pod .
- J. Zámečník -
Štítky
Patológia Súdne lekárstvo ToxikológiaČlánok vyšiel v časopise
Česko-slovenská patologie
2013 Číslo 2
Najčítanejšie v tomto čísle
- Nediagnostikovaná Whippleova choroba s letálnym koncom
- Životní jubileum prof. MUDr. Ctibora Povýšila, DrSc.
- Primární velkobuněčný neuroendokrinní karcinom močového měchýře
- Difuzní idiopatická hyperplázie neuroendokrinních buněk: popis případu a přehled literatury