Za všetkým hľadaj ženu...

MUDr. Peter Szépe, CSc., sa narodil v roku 1962 v Martine a rodnému mestu a alma mater ostal verný doteraz. Na LF UK v Martine promoval v roku 1986 a nastúpil ako sekundárny lekár na Ústav patologickej anatómie, kde v rokoch 1987 až 2003 pôsobil ako odborný asistent. V roku 1994 úspešne ukončil aj doktorandské štúdium a od roku 2004 pracuje vo funkcii zástupcu prednostu Ústavu patológie JLF UK a UNM pre liečebno-preventívnu činnosť a je krajským odborníkom Žilinského kraja v odbore patológia. Je aktívnym členom výboru Slovenskej spoločnosti patológov. Bohatými skúsenosťami prispel spoluautorsky do množstva publikácií a odovzdáva ich aj vo svojej bohatej prednáškovej aktivite na domácich a zahraničných fórach.

Peter, onedlho osláviš okrúhlych 30 rokov pôsobenia v našom odbore. Ako si spomínaš na svoje začiatky – bol nástup na patológiu vynútený (ako u mnohých našich kolegov) alebo to bol Tvoj vysnívaný odbor?

Možno ťa prekvapím, ale ja som v našom odbore už viac ako 30 rokov. Moje „techtle-mechtle“ s patológiou začali už v r. 1982 a ako je známe, za všetkým treba hľadať ženu. Bol som tretiakom na fakulte zaľúbeným do spolužiačky, ktorá bola veľmi ctižiadostivá a chcela, aby sme okrem iných vecí robili aj vedeckú prácu. Z tých iných vecí som sa stal otcom dvoch dnes už dospelých detí a na vedeckú prácu sme si vybrali Ústav patológie, v tom čase vedený Doc. Júliusom Plankom. Na ňom pôsobil šarmatný a perspektívny asistent MUDr. Lukáš Plank, ktorý sa stal našim školiteľom. Začal som ako pomocná pedagogická sila a o rok nato, už ako ženatý otec prvorodeného syna, som pokračoval ako pomocná vedecká sila na ÚPA. Patológom som určite nechcel byť, chcel som sa venovať klinike a onkológii, pretože ešte na základnej škole mi rakovina vzala dvoch starých rodičov. Aj na začiatku 6. ročníka som úctivo odmietol ponuku miesta na ÚPA, ale keď som zistil, že onkológia v Martine nie je na úrovni, akú som si predstavoval, na konci štúdia som pragmaticky zvážil všetky pre a proti a rozhodol som sa, že to skúsim. Dnes môžem povedať, že som toto rozhodnutie neoľutoval, moja práca ma doteraz baví a prináša mi uspokojenie. Je to určite aj vďaka tomu, že som mal štastie na učiteľov, z ktorých chcem spomenúť v prvom rade svojho školiteľa a profesionálneho súputnika Lukáša Planka, samozrejme prof. Júliusa Planka a prvého primára Dr. V. Müncnera. Pitvať som sa naučil pod vedením Prof. M. Adamkova, ktorý bol v začiatkoch mojim najbližším kolegom a tútorom, pričom jeho slogan „v pitevni vodou nešetríme, po pitve kamarátovi poldeci zaplatíme“ si pamätám doteraz. Krásu rutínnej biopsie som objavil pod vedením Doc. A. Besedu, mojim vzorom a predchodcom, v ktorého šľapajách sa snažím kráčať dodnes. K úplnej kvalifikácii mi tiež pomohli skvelí odborníci mimo nášho ústavu, ako prim. M. Pauer a legendárny košický primár „Bukši“ Sokol, u ktorého som pred 2. atestáciou získal cenné skúsenosti, najmä vo vyšetrovaní peroperačných biopsií.

Poznáme Ťa ako nadšeného edukátora – jeden seminár dlhodobo spoluorganizuješ a na viacerých Ťa už prehlásili za ,,inventár” (Litomyšl, Košice...). Tvoje prípady majú vždy napínavú zápletku a zaujímavé a poučné rozuzlenie. Musí aj patológ s tak bohatými skúsenosťami byť stále v strehu?

Semináre považujem za jednu z najlepších možností vzdelávania v našom odbore, ktoré som si od začiatku veľmi obľúbil. V tej dobe ich nebolo toľko ako dnes, ale bioptické semimáre v Olomouci vedené charizmatickým Prof. Koďouskom a prim. Kájom Vojáčkom, ako aj semináre v Ostrave, B. Bystrici, neskôr v Plzni a na Šumave, v Litomyšli, v Prahe na Bulovke, na Senci a v Košiciach mi boli, a doteraz sú inšpiráciou, vďaka ktorej som nadviazal mnohé priateľstvá s odborníkmi v ČR, ako aj s celou komunitou slovenských patológov. Snažím sa odovzdávať svoje skúsenosti vo forme pútavých príbehov s určitou zápletkou a rozuzlením, pričom tieto prípady prináša moja denná prax a konzultačná činnosť. Každý prípad sa snažím odľahčiť či okoreniť, ale aj zdôrazniť prípadné omyly tak, aby boli poučením pre ostatných. Prípady do zásuvky nezbieram, ale na ne číham v zmysle hesla „šťastie praje pripraveným“. Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že publikovanie nie je práve moja šálka kávy, ale vyriešenie či už komplikovaného, alebo zaujímavého prípadu na seminár je pochúťka, ktorá ma vždy poteší. Patológ však musí byť stále v strehu, pretože sa objavujú stále nové choroby a nádory, ktoré „nečítajú knihy“ a tým je patológia taká vyzývavá a krásna.

Hematopatológia, ktorá je Tvojim hlavným ,,chlebíkom”, ako prvá z patologických subšpecializácií zaznamela vstup molekulovej genetiky ako základnej diagnostickej metódy. Ako je na tom v tomto smere diagnostika na Slovensku?

Moji starší kolegovia si ešte pamätajú dobu bez imunohistochémie, ale mladší kolegovia a vlastne my všetci, si nevieme predstaviť modernú a kvalitnú diagnostiku bez využitia možností molekulovej biológie. O tom svedčia napokon aj posledné čísla tohto časopisu. Myslím si, že na Slovensku nezaostávame za okolitými krajinami a v spolupráci s Ústavom molekulovej biológie JLF UK, Oddelením lekárskej genetiky NOÚ v Bratislave a ďaľšími pracoviskami sme schopní realizovať vyšetrenia najčastejších genetických zmien nielen v hematopatológii ale aj v iných oblastiach onkologickej patológie. Na našom ústave rutínne vyšetrujeme prestavby génov BCL2, BCL6, CCND1, MYC, IgH, ALK a JAK2, ktoré uľahčujú diferenciálnu diagnostiku najčastejších nádorov hemopoézy.

V Martine funguje jediné slovenské hematopatologické konzultačné centrum, na ktoré sa s dôverou obraciame. Aká je jeho budúcnosť?

Začal by som minulosťou, ktorá sa datuje na prelom 70. a 80-tych rokov minulého storočia (znie to hrozne, ale to je história J). V tom čase najmä vďaka priateľstvu Doc. J. Planka a Prof. G. Kelényiho z Pécsu, ktorý bol zakladateľom modernej hematopatológie v strednej a východnej Európe, sa náš ústav okrem novorodeneckej patológie začal zásluhou L. Planka venovať tejto problematike. V druhej polovici 80. rokov na ústave vznikol hematopatologický tím, ktorého súčasťou som sa stal aj ja. Tu chcem s úctou a vďakou spomenúť pomoc Prof. J. Duška z Olomouca, ktorý bol našim veľkým priateľom a tútorom. Veľmi nám pomohli aj semináre IAP v Bonne, ako aj workshop venovaný biopsii kostnej drene v Bazileji organizovaný Dr. N. Hurvitz v roku 1995. Konzultačné centrum funguje viac ako 20 rokov a hoci sa jeho personálne zloženie sčasti zmenilo, nemám obavy o budúcnosť, pretože sa tím rozširuje nielen o lekárov, ale aj o genetikov. Som rád, že už môžem spomenúť našich odchovancov MUDr. M. Kalmana, MUDr. J. Marcineka a MUDr. T. Balhárka, ktorí získali kvalifikáciu už na našom ústave a vyrastajú z nich kvalitní patológovia, ktorí budú schopní pokračovať v tejto práci.

Na tomto mieste sa zvykneme pýtať: čo robíš, keď nerobíš (nepracuješ)?

Patológia mi dala veľa, nielen zaujímavú prácu, ale skvelé rodinné zázemie, vytvorené mojou ženou Vierkou, s ktorou sme vychovali jej dve dcéry a z nich mám rovnakú radosť ako z mojich detí. S manželkou radi cestujeme a rexalujeme najmä vo wellnessoch a už takmer 20 rokov chováme aj fenky plemena šeltie. Preto preto viem, že canisterapia je úžasná vec a okrem toho oddychujem pri športe, či už aktívne (lyžovanie, turistika, hokejbal, tenis), alebo pasívne jeho sledovaním. Rád chodím na huby, vždy ma potešia stretnutia s rodinou a dobrými priateľmi, ale nevyhýbam sa ani kultúrnemu relaxu s dobrou knihou, filmom alebo divadlom, proste „Carpe diem“.

M. Švajdler