Včasná intervencia pri ochorení diabetes mellitus 1. typu z hľadiska úrovne metabolickej kompenzácie a využívania inštrumentálnej sociálnej opory
Sociálno-psychologické dôsledky včasnej intervencie u detí s diabetes mellitus 1. typu

Souhrn

Cieľ:
Cieľom štúdie je skúmanie zvládania ochorenia diabetes mellitus 1. typu dospievajúcimi. Výskum je orientovaný na skúmanie vzťahov a rozdielov medzi premennými (metabolická kompenzácia, využívanie inštrumentálnej sociálnej opory, vzdávanie sa), so zreteľom na vek, v ktorom bol diabetes diagnostikovaný.

Výskumný súbor a metódy:
Výskumu sa zúčastnilo 54 dospievajúcich vo veku 11–21 rokov (priemerný vek 16,48 rokov, SD = 2,93), 66,7 % respondentov tvorili ženy. Elektronický zber dát prebiehal od decembra 2014 do marca 2015. Aktuálnu úroveň metabolickej kompenzácie určovala posledná nameraná hodnota glykovaného hemoglobínu (HbA1c), zvládacie štýly boli hodnotené dotazníkom Brief-Cope. Súčasťou testovej batérie boli otázky týkajúce sa sociodemografických charakteristík, zdravotného stavu a zodpovednosti za zdravotnú starostlivosť v rodine.

Hypotézy:
Predpokladáme existenciu rozdielov v metabolickej kompenzácii u skupín dospievajúcich diabetikov, ktorým bolo ochorenie diagnostikované vo veku 0–7 rokov a u tých, ktorí mali viac než 7 rokov v čase diagnostikovania ochorenia, rozdiely vo využívaní sociálnej opory a stratégie vzdávania sa; tiež existenciu vzťahov medzi aktuálnou úrovňou metabolickej kompenzácie a vekom v čase diagnostikovania diabetu 1. typu, a medzi úrovňou metabolickej kompenzácie a dĺžkou trvania ochorenia. Predpokladané sú aj vzťahy medzi vekom v čase diagnostikovania ochorenia, vekom v čase participácie na výskume a získavaním inštrumentálnej sociálnej opory.

Výsledky:
Normalita rozloženia bola testovaná pomocou Kolmogorovho-Smirnovho testu v Lilleforsovej modifikácii, ďalej boli použité Mannov-Whitneyho U test pre dva nezávislé výbery a Spearmanova korelačná analýza.

Preukázali sa rozdiely v úrovni metabolickej kompenzácie u dospievajúcich diabetikov 1. typu vzhľadom na vek v čase určenia diagnózy vo využívaní sociálnej opory, avšak nie vo vzdávaní sa. Korelácie boli zistené medzi metabolickou kompenzáciou, dĺžkou trvania ochorenia a získavaním sociálnej opory vzhľadom na vek v čase diagnostikovania ochorenia a aktuálny vek v čase participácie na výskume. Výskumne sa potvrdil signifikantný rozdiel (U = 236,000; sig = 0,024) vo využívaní inštrumentálnej sociálnej opory u skupín diabetikov líšiacich sa časom prepuknutia ochorenia. Nižší vek v čase diagnostikovania ochorenia, ako aj nižší vek v čase realizácie výskumu, sa spája s vyššou mierou využívania inštrumentálnej sociálnej opory a naopak. V našom výskume sa potvrdil signifikantný rozdiel. Vzťah medzi trvaním ochorenia a inštrumentálnou sociálnou oporou sa nepreukázal. Ľudia, ktorým bol diabetes diagnostikovaný skôr a tí, ktorí s ním žijú dlhšie, majú v období dospievania horšie výsledky ako tí, ktorým bol diagnostikovaný neskôr a tí, ktorí ho majú kratšie, nakoľko aktuálna úroveň metabolickej kompenzácie negatívne stredne silno koreluje s vekom v čase diagnostikovania ochorenia (r = -0,55; p = 0,000) a zároveň pozitívne stredne silno koreluje s dĺžkou jeho trvania (r = 0,67; p = 0,000).

Limitácie:
Zvolený výskumný dizajn neumožňuje bližšie skúmanie príčinných vzťahov medzi premennými, preto je potrebné overiť naše hypotézy v rozsiahlej kombinovanej kvantitatívno-kvalitatívnej štúdii.

Kľúčové slová:
diabetes mellitus 1. typu, adolescenti, sociálna opora, metabolická kompenzácia

ÚVOD

Existujú rôzne chronické ochorenia, významne ovplyvňujúce zdravotný stav ľudí, a diabetes mellitus 1. typu je jedným z nich. Pôvod má v autoimunitnej deštrukcii β-buniek Langerhansových ostrovčekov pankreasu vedúcej k úplnej inzulínovej nedostatočnosti. Toto ochorenie je multifaktoriálne podmienené, spúšťačom sú u geneticky predisponovaných jednotlivcov rozličné faktory [1, 2]. Napriek odhaleniu multifaktoriálnej etiológie diabetu 1. typu, špecifický vplyv jednotlivých zložiek na patogénny proces jeho vzniku zostáva nejasný. Len samotná genetická predispozícia je podmienená množstvom génov [3], v celogenómových štúdiách bolo odhalených viac ako 60 konkrétnych rizikových miest [4]. V súčinnosti s genetickou predispozíciou vplývajú na vznik diabetu 1. typu faktory prostredia, ako aj špecifiká imunitného systému a β-buniek. Viaceré výskumy [1, 5, 6, 7] dokazujú, že zmeny v imunitnom systéme prebiehajú mesiace až roky predtým, než sa manifestujú klinické symptómy.

Vo väčšine západných krajín diabetici 1. typu tvoria viac než 90 % zo všetkých diabetikov do 15 rokov, navyše zistenia Medzinárodnej diabetickej federácie [8] dokazujú každoročný nárast počtu diabetikov v tomto veku približne o 80 000, pričom incidencia novozistených diabetikov je v Európe s počtom 20 000 prípadov celosvetovo jedna z najvyšších. Zo všetkých diabetikov do 15 rokov ich 26 % žije v Európe, nasleduje Severná Amerika a Karibská oblasť s približne 22 %, v Ázií je miera incidencie diabetu 1. typu veľmi nízka.

Diabetes mellitus 1. typu je spravidla diagnostikovaný v detstve, a preto preberajú zodpovednosť za liečbu vo väčšine prípadov ako prví rodičia. Obdobie, ktoré potrebujú na to, aby sa vyrovnali s novovzniknutou situáciou, je individuálne, racionálnemu spracovaniu môže brániť smútok, hnev, hľadanie vinníka, naproti tomu dobrá informovanosť výrazne napomáha adaptácii na chorobu. Ako uvádza Renotiérová (in Svičeková [9]), proces vyrovnávania sa so závažnou situáciou, akou je diagnostikovanie ochorenia diabetes mellitus u dieťaťa, závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností, od vzťahov v rodine, individuálnej frustračnej tolerancie a aktuálneho psychického a somatického stavu.

Významnú úlohu zohráva aj hodnotová orientácia v rodine. Rodičia majú prirodzený strach z toho, ako zvládnu starostlivosť o diabetika, ich nová rola je veľmi náročná na poskytovanie ako emocionálnej (náklonnosť, porozumenie...), tak aj inštrumentálnej sociálnej opory (vo forme rád, praktickej pomoci, poskytnutia informácií umožňujúcich rýchlejšie a efektívnejšie zvládanie záťaže a pod.). Smaldone a Ritholz [10] zistili, že rodičia majú často pocit, že toto ochorenie je nad ich sily a necitlivé oznámenie diagnózy na nich môže pôsobiť priam zdrvujúco. Rodičia majú pochybnosti, či budú schopní poskytnúť svojmu dieťaťu potrebnú starostlivosť, či sa dokážu prispôsobiť novosti vzniknutej situácie. Nečakaná a nepredpokladaná hospitalizácia je pre nich šokom, zároveň však uvádzajú obavy o následnú starostlivosť v domácom prostredí. Ako uvádza Americká asociácia pre vzdelávanie diabetikov [11], nestačí, ak človek porozumie informáciám, musí ich byť schopný pretransformovať na žiaduce konanie v starostlivosti o seba (resp. svoje dieťa), ktoré mu umožní mať ochorenie pod kontrolou. Edukácia je podľa Bonsignore [12] základným kameňom zvládania diabetu, nakoľko toto ochorenie každodenne vyžaduje spolu s podávaním inzulínu aj vedomosti týkajúce sa výživy, pohybu a monitoring glykémií, na rozdiel od iných ochorení, pri ktorých stačí dodržiavať „iba“ predpísanú medikamentóznu liečbu.

V kontexte zdravej životosprávy nie je prekvapivým ani zistenie Michalovičovej et al. [13] týkajúce sa pozitívneho dopadu kvalitného a dostatočne dlhého spánku dospievajúcich na krátkodobú a dlhodobú metabolickú kompenzáciu. Odborníci popisujú manažment diabetu ako kontinuálny edukačný proces, spočívajúci v neustálom prehodnocovaní a častých konzultáciách s odborníkmi (lekár, edukačná sestra, psychológ, odborník na racionálnu výživu...), ktoré umožňujú hladký prechod od získania prvotných informácií v čase oznámenia diagnózy k dlhodobému manažmentu chronického ochorenia [14]. Smaldone a Ritholz [10] vo svojom výskume zistili, že ani po niekoľkých rokoch od diagnostikovania diabetu u dieťaťa nemá ani jeden z opýtaných rodičov pocit, že by už dokonale zvládal manažment ochorenia. Nastavenie diabetického režimu je stále prebiehajúci dynamický proces bez konca, v rôznych obdobiach sa objavujú nové skutočnosti, ktoré vyžadujú revíziu a opätovné začlenenie požiadaviek diabetickej starostlivosti do zmeneného kontextu – či už sa jedná o fyzické obmedzenia, psychosociálne obmedzenia, ekonomické faktory, alebo problémy v rodine a širšom sociálnom prostredí [15].

Obavy rodičov sa spájajú najmä s obdobím dospievania, kedy sa diabetici odpútavajú od rodičov a vo väčšej miere preberajú zodpovednosť sami za seba. V tomto čase dochádza aj k významnejšiemu presunu zodpovednosti za liečbu z rodičov na samotných diabetikov, avšak presun zodpovednosti často sprevádzajú aj určité ťažkosti – výsledky metabolickej kompenzácie dlhodobo ukazujú na multifaktoriálne podmienené výrazné zhoršenie dodržiavania liečby práve v tomto období [16–24]. Postupný presun zodpovednosti je v mnohých prípadoch sprevádzaný konfliktami medzi deťmi a rodičmi, v nadväznosti na ktoré bola preukázaná nižšia úroveň realizovanej starostlivosti a zhoršená metabolická kontrola [17]. Butler z Joslin Diabetes Center [25] preto radí rodičom diabetikov, aby i naďalej zastávali aktívnu rolu v manažmente diabetu a úkonov s ním spojených, bez ohľadu na vek dieťaťa. Preberanie zodpovednosti je u dospievajúcich podmienené vývinovými úlohami, vrátane budovania osobnej nezávislosti. Rodičia sa v priebehu dospievania svojich detí postupne stiahnu a väčšiu časť self manažmentu ochorenia prenechávajú dospievajúcim, avšak títo nie vždy dosiahnu potrebnú kognitívnu zrelosť a preberú zodpovednosť za svoju starostlivosť. Zrelší jednotlivci s väčšou pravdepodobnosťou vnímajú seba samých ako tých, ktorí majú kontrolu nad svojim ochorením, zatiaľ čo tým, ktorí dosiahli nižší stupeň kognitívnej zrelosti, je daná zodpovednosť za self manažment, ktorú ešte nie sú schopní prevziať [26].

MATERIÁL A METÓDY

Zber dát prebiehal od decembra 2014 do marca 2015, účastníkov výskumu sme kontaktovali prostredníctvom svojpomocných skupín pre diabetikov a ich rodinných príslušníkov a prostredníctvom vybraných organizácií venujúcich sa deťom a dospievajúcim s diabetom. Nakoľko boli dáta zbierané výlučne elektronicky, vyplnením dotazníkovej batérie a jej následným odoslaním respondenti zároveň vyjadrovali svoj súhlas s účasťou vo výskume, za podmienok bližšie špecifikovaných v úvodnom texte.

Výskumný súbor tvorilo 54 adolescentov, z toho 33,3 % boli respondenti mužského pohlavia (n = 18) a 66,7 % respondenti ženského pohlavia (n = 36), všetci vo veku 11–21 rokov. Priemerný vek respondentov bol 16,48 rokov (SD = 2,93), priemerný vek, v ktorom bol diabetes diagnostikovaný, bol 8 rokov (SD = 4,627). 88,9 % respondentov (n = 48) žije v úplnej rodine s oboma rodičmi, 11,1 % (n = 6) žije len s matkou. S diabetologickou starostlivosťou najčastejšie dospievajúcim pomáha matka (68,5 % opýtaných; n = 37), nasleduje pomoc zo strany oboch rodičov, ktorú uviedlo 18,5 % respondentov (n = 10).

Aktuálnu úroveň metabolickej kompenzácie svedčiacej o tom, nakoľko úspešná bola kompenzácia diabetu v priebehu posledných približne 3 mesiacov, sme skúmali prostredníctvom poslednej nameranej hodnoty glykovaného hemoglobínu (HbA1c). Táto hodnota udáva percento hemoglobínu, na ktorý sa naviazala glukóza z krvi. O výbornej metabolickej kompenzácii môžeme hovoriť v prípade, že hladina HbA1c neprekračuje hodnotu 6,7 %. Ak je v rozpätí 6,7–7,5 %, možno hovoriť o prijateľnej kompenzácii, na nedostatočnú kompenzáciu poukazujú hodnoty glykovaného hemoglobínu nad 7,5 %. Americká diabetická asociácia stanovuje ako cieľ metabolickej kompenzácie pre všetkých pediatrických pacientov dosiahnutie hladiny glykovaného hemoglobínu do 7,5 %, tento cieľ je odporúčané individualizovať a pokiaľ nehrozí riziko nadmerných hypoglykémií, usilovať sa o nižšie hodnoty [27].

Na skúmanie zvládacích štýlov sme zvolili dotazník Brief-Cope [28], jednak kvôli jeho prehľadnosti, jednak s ohľadom na čas potrebný na jeho vyplnenie. Dotazník tvorí 14 škál, kde každá škála obsahuje dve položky, spolu ich je teda 28. Škály tvoriace dotazník Brief-Cope sú nasledovné: rozptýlenie, aktívne zvládanie, popieranie, užívanie návykových látok, využívanie emocionálnej opory, využívanie inštrumentálnej sociálnej opory (prijímanie rady, praktickej pomoci, informácií), behaviorálne odpútanie sa (vypnutie), uvoľnenie napätia, pozitívna reinterpretácia, plánovanie, humor, akceptácia, náboženstvo a sebaobviňovanie. Škála sebaobviňovania nebola súčasťou pôvodnej metodiky Cope, avšak výskumy preukázali jej opodstatnenosť a preto bola do skrátenej verzie doplnená. Každá z položiek je hodnotená na 4-bodovej škále vyjadrujúcej nakoľko je určitý typ správania pre daného jednotlivca bežný. Odpovede sa pohybújú na škále od „nikdy to nerobím/nesprávam sa tak“ (1) po „veľmi často to robím/veľmi často sa tak správam“ (4). Autor metodiky, Carver [28], uvádza reliabilitu v rozpätí 0,5–0,9. Súčasťou testovej batérie boli aj úvodné otázky týkajúce sa sociodemografických charakteristík, zdravotného stavu a zodpovednosti za zdravotnú starostlivosť v rodine. Zaujímalo nás, kto z blízkych dospievajúcemu najviac pomáha zvládať diabetologickú starostlivosť a do akej miery je za starostlivosť zodpovedný. Zisťovali sme to prostredníctvom sebavýpovede respondentov. Na spracovanie získaných dát bol použitý štatistický softvérový nástroj SPSS Statistics 17.0.

VÝSLEDKY

Testovaním normality rozloženia pomocou Kolmogorovho-Smirnovho testu v Lilleforsovej modifikácii sme zistili neparametrické rozloženie hodnôt premenných, na ďalšiu analýzu dát sme preto zvolili neparametrické štatistické testy. Na zisťovanie rozdielov vo využívaní sociálnej opory, stratégie vzdávania sa a v úrovni metabolickej kompenzácie u skupín dospievajúcich diabetikov, ktorým bolo ochorenie diagnostikované vo veku 0–7 rokov a u tých, ktorí mali viac než 7 rokov v čase diagnostikovania diabetu, sme použili Mann-Whitneyho U test pre dva nezávislé výbery.

V tabuľke 1 možno vidieť, že sa potvrdil signifikantný rozdiel (U = 208,00; sig = 0,002) v úrovni metabolickej kompenzácie u diabetikov, u ktorých bola realizovaná raná intervencia v porovnaní s diabetikmi, u ktorých raná intervencia z dôvodu ich veku v čase diagnostikovania ochorenia neprebehla. Signifikantný rozdiel (U = 236,000; sig = 0,024) bol zistený aj vo využívaní inštrumentálnej sociálnej opory u týchto skupín diabetikov. Rozdiel v používaní stratégie vzdávania sa nebol preukázaný.

Na zisťovanie vzťahov medzi vybranými premennými sme na základe testovania normality rozloženia použili Spearmanovu korelačnú analýzu.

Z hľadiska metabolickej kompenzácie sme zistili, že aktuálna úroveň metabolickej kompenzácie negatívne stredne silno koreluje s vekom v čase diagnostikovania ochorenia (r = -0,55; p = 0,000) a zároveň pozitívne stredne silno koreluje s dĺžkou jeho trvania (r = 0,67; p = 0,000) (tab. 2). Teda ľudia, ktorým bol diabetes diagnostikovaný skôr a tí, ktorí s ním žijú dlhšie, majú v období dospievania horšie výsledky ako tí, ktorým bol diagnostikovaný neskôr a tí, ktorí ho majú kratšie.

Vek, v ktorom bol diagnostikovaný diabetes, negatívne signifikantne koreluje so získavaním inštrumentálnej sociálnej opory (r = -0,32; p = 0,017), rovnako je to v prípade aktuálneho veku respondentov (r = -0,32; p = 0,018). Aktuálny vek zároveň pozitívne koreluje s vekom v čase diagnostikovania ochorenia (r = 0,37; p = 0,007). Nižší vek v čase diagnostikovania ochorenia, ako aj nižší vek v čase realizácie výskumu, sa spája s vyššou mierou využívania inštrumentálnej sociálnej opory a naopak. Vzťah medzi trvaním ochorenia a inštrumentálnou sociálnou oporou sa nepreukázal (tab. 3, grafy 1, 2).

DISKUSIA

Na základe výskumu sme zistili signifikantný rozdiel v úrovni metabolickej kompenzácie dospievajúcich diabetikov, u ktorých bol zistený diabetes vo veku 0–7 rokov v porovnaní s diabetikmi, ktorým bolo ochorenie diagnostikované neskôr (U = 208,00; sig = 0,002). Ľudia, ktorým bol diabetes diagnostikovaný skôr a tí, ktorí s ním žijú dlhšie, majú v období dospievania horšie výsledky ako tí, ktorým bol diagnostikovaný neskôr a tí, ktorí ho majú kratšie, nakoľko aktuálna úroveň metabolickej kompenzácie negatívne stredne silno koreluje s vekom v čase diagnostikovania ochorenia (r = -0,55; p = 0,000) a zároveň pozitívne stredne silno koreluje s dĺžkou jeho trvania (r = 0,67; p = 0,000). Výsledky početných výskumov [16, 17, 19–24] poukazujú na multifaktoriálne podmienené výrazné zhoršenie dodržiavania liečby a s tým spojené zhoršenie metabolickej kompenzácie v období dospievania. Je všeobecne známe, že nedostatočná metabolická kompenzácia má za následok rozvoj neskorších, chronických komplikácií diabetu (ako sú mikroangiopatie alebo makroangiopatie). V tomto kontexte sú významnými zistenia Stahl-Pehe et al. [29] poukazujúce na skutočnosť, že diabetici, u ktorých ochorenie prepuklo do deviateho roku života, nesú väčšie celoživotné riziko rozvoja dlhodobých komplikácií ako tí, u ktorých bol diabetes zistený neskôr. Toto riziko sa spája s pôsobením rastových hormónov, androgénov, s vplyvom pohlavia a zmenami v telesnej stavbe, spolu s pozorovanou výraznou inzulínovou rezistenciou vyskytujúcou sa práve v tomto období [30]. Na druhú stranu bol však preukázaný aj pozitívny dopad pravidelného cvičenia na zvyšovanie citlivosti na inzulín a srdcovú činnosť, čím pôsobí proti nepriaznivému vplyvu hormónov, preto by sa cvičenie malo stať neoddeliteľnou súčasťou diabetickej starostlivosti [31].

Viaceré štúdie poukazujú na vzťah suboptimálnej metabolickej kontroly u diabetikov s výskytom depresívnych symptómov – vyššie hodnoty glykovaného hemoglobínu sa spájajú s nárastom počtu depresívnych symptómov [22, 32, 33]. Korczak et al. [34] našli vysvetlenie vzťahu medzi depresiou a metabolickou kompenzáciou u diabetikov na biologickej úrovni. Okrem iného napríklad zistili, že nedostatok inzulínu v určitých štruktúrach CNS ovplyvňuje neurogenézu a dostupnosť tryptofanu – proteinogénnej aminokyseliny ktorá je prekurzorom pri biosyntéze sérotonínu, melatonínu a niacínu. Pri zhoršení metabolickej kontroly narastá podľa Wherretta et al. [35] pravdepodobnosť výskytu psychických problémov, zároveň však platí aj reverzný vzťah – psychické poruchy negatívne ovplyvňujú manažment diabetu a metabolickú kontrolu a spájajú sa s častejšími, prípadne aj dlhodobejšími hospitalizáciami [32, 36, 37]. Dĺžka trvania ochorenia, ktorá sa v našom výskume spájala s horšou metabolickou kompenzáciou, má podľa zistení Majdana et al. [38] spolu s vnímaním závažnosti ochorenia výrazný negatívny dopad na výskyt a závažnosť depresívnych symptómov u diabetikov. Môže to byť z časti ovplyvnené tým, že, ako uvádzajú Martinka et al. [39], u diabetikov 1. typu, ktorí sú spravidla liečení vo veľmi krátkom časovom horizonte od prepuknutia ochorenia, vznikajú chronické komplikácie zvyčajne až po uplynutí niekoľkých rokov. Mnohí diabetici sa cítia premožení chorobou, a jej úspešné manažovanie im pripadá ako nedosiahnuteľný cieľ. Tieto pocity môžu viesť k horšej zdravotnej starostlivosti a nedodržiavaniu liečby, pretože v situácii, kedy diabetik robil všetko, čo mohol a želané výsledky sa nedostavili, stratil motiváciu naďalej sa snažiť a upadol do rezignácie [40].

Do popredia tak vystupuje stále aktuálna potreba bezpečia a istoty, pričom významnú úlohu zohráva podpora zo strany rodiny, ako aj vzťah s ošetrujúcim lekárom a inými zdravotníckymi pracovníkmi, s ktorými diabetik dlhodobo prichádza do kontaktu [41]. Kyngäs a Barlow [42] zdôrazňujú dôležitosť empatického partnerského vzťahu medzi dospievajúcimi, ich rodičmi a odborníkmi z oblasti diabetológie, nakoľko takýto vzťah podporuje otvorenosť v komunikácii a umožňuje pravdivú výmenu informácií, ktorá je predpokladom dobrej liečby.

V našom výskume sa potvrdil signifikantný rozdiel (U = 236,000; sig = 0,024) vo využívaní inštrumentálnej sociálnej opory u skupín diabetikov líšiacich sa časom prepuknutia ochorenia. Nižší vek v čase diagnostikovania ochorenia, ako aj nižší vek v čase realizácie výskumu, sa spája s vyššou mierou využívania inštrumentálnej sociálnej opory a naopak. Vzťah medzi trvaním ochorenia a inštrumentálnou sociálnou oporou sa nepreukázal. Na základe týchto zistení môžeme uvažovať o využívaní inštrumentálnej sociálnej opory ako o štýle zvládania, ktorého používanie je multifaktoriálne podmienené a výrazne ovplyvnené vývinovými vplyvmi. Samotný diabetický režim je príliš komplexný a náročný, než aby ho mladšie deti dokázali adekvátne dodržiavať bez neustálej podpory a pomoci zo strany rodičov a iných dospelých [43], nehovoriac o prípadoch výskytu asociovaných ochorení ako napr. celiakie [44]. Ako najefektívnejší prístup zo strany rodičov sa javí autoritatívna výchova charakterizovaná vrelosťou vzťahov, komunikáciou, flexibilitou a kontrolou vychádzajúcou z vývinovo primeraných nárokov. Hanna a Guthrie [45] zistili, že počas obdobia strednej adolescencie klesá angažovanosť rodičov v oblasti rozhodovania, komunikácie a podpory, nie však vo vykonávaní úkonov spojených s diabetickou starostlivosťou. Obavy rodičov o udržanie dobrých výsledkov liečby, strach zo zlyhania dospievajúcich a následkov nezodpovednosti, môžu potláčať alebo prevyšovať presadzovanie osobnej autonómie adolescentov.

Podporujúce rodinné prostredie, pre ktoré je charakteristická vysoká miera súdržnosti, dobrá komunikácia a málo konfliktov, vplýva pozitívne na dospievajúcich s diabetom, uschopňuje ich lepšie sa o seba starať a viac dbať o svoj zdravotný stav. Napriek opätovne potvrdzovanému zhoršeniu metabolickej kontroly u adolecentov Helgeson et al. [21] zistili, že dobrý vzťah s rodičmi zmierňuje u dievčat toto všeobecne pozorované zhoršenie. Lloyd et al. [46] spájajú lepšiu metabolickú kompenzáciu s empatiou zo strany matky a nádejou. Rodičia významne ovplyvňujú správanie svojich detí s chronickým ochorením, ich reakcia na chorobu a úroveň akceptácie ochorenia pôsobia spolu s osobnosťou dieťaťa a špecifikami ochorenia na prijatie ochorenia dieťaťom a prispôsobenie sa mu. Práve empatické reakcie zo strany rodičov uľahčujú deťom adaptáciu a sú predpokladom zdravého psychického vývinu [47].

Implikácie pre klinickú prax sa dotýkajú viacerých zistení. Za jedno z kľúčových možno považovať vyššiu mieru využívania inštrumentálnej sociálnej opory mladšími dospievajúcimi, bez ohľadu na dĺžku trvania ochorenia. Nakoľko už v období strednej adolescencie klesá angažovanosť rodičov v oblasti rozhodovania, komunikácie a podpory, edukačné programy by sa mali zamerať viac na mladších diabetikov a poskytnúť im solídne základy self manažmentu ochorenia v období, kedy sú otvorení prijímaniu rád a informácií ako aj praktickej pomoci zo strany rodičov a zdravotníckeho personálu. To všetko so zohľadnením vývinových zákonitostí a kognitívnej úrovne diabetikov v tomto veku. Ďalšou skutočnosťou, ktorú by mali mať všetci poskytovatelia zdravotnej starostlivosti na zreteli, je celoživotne zvýšené riziko rozvoja chronických komplikácií diabetu u ľudí, ktorým bolo ochorenie diagnostikované pred deviatym rokom života. Dlhodobo dobrá metabolická kompenzácia pôsobí ako preventívny faktor, napriek tomu sa komplikácie môžu vyskytnúť – dispenzárnu starostlivosť možno preto u tejto skupiny diabetikov považovať za nevyhnutnú. To isté platí o potrebe skríningu prítomnosti depresívnych symptómov, obzvlášť u diabetikov so zhoršenou metabolickou kompenzáciou, alebo v prípade náhleho zhoršenia pri dovtedajšej výbornej metabolickej kompenzácii.

ZÁVER

Závažné ochorenie, ktorým diabetes určite je, zasiahne chorého a jeho blízkych veľmi nečakane, a títo stoja pred výzvou určitým spôsobom sa s touto neželanou novovzniknutou situáciou vysporiadať. Mnohí ľudia svoje ochorenie vnímajú ako ohrozenie vlastnej existencie, nielen z biologického hľadiska, ale predovšetkým psychologického. Takéto vnímanie ochorenia sa spája s početnými negatívnymi dôsledkami v psychickej oblasti ako aj so zhoršenou metabolickou kompenzáciou. K zhoršeniu metabolickej kompenzácie dochádza dlhodobo práve v období dospievania, ktoré je preto považované za veľmi kritické. Prečo k tomuto zhoršeniu celoplošne dochádza, zatiaľ nie je úplne jasné – vstupujú do toho biologické faktory a zároveň s nimi aj osobnosť jednotlivca, jeho postoje a presvedčenia, to, aké spôsoby zvládania využíva, vplyvy sociálneho prostredia, zrenie a mnohé iné. Môžeme tu teda vidieť úzke vzťahy medzi duševným a fyzickým, pričom zvládanie ochorenia predstavuje komplexný, navzájom poprepájaný a ovplyvňujúci sa systém biologických, psychologických a sociálnych procesov. Glykemická kontrola, spokojnosť s liečbou a prežívaná kvalita života sa pravdepodobne navzájom ovplyvňujú a v najhoršom prípade vytvárajú bludný kruh, z ktorého je ťažké vykročiť a niečo zmeniť.

Preto je dôležité neustále zlepšovanie starostlivosti o diabetikov, zahŕňajúce psychologickú a sociálnu podporu, ako aj edukáciu šitú na mieru pacientom, ktorí čelia závažným ťažkostiam, náročnej a komplexnej liečbe, a ich rodinám.

Článok bol spracovaný v rámci riešenia projektu APVV 14 – 0646 „Analýza potrieb sociálnej služby v oblasti včasnej intervencie v podmienkach Slovenska“.

Došlo: 15. 8. 2017

Přijato: 12. 12. 2017

Doc. PhDr. et Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD.

Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce

Trnavská univerzita v Trnave

Univerzitné nám. 1

918 43 Trnava

Slovenská republika

e-mail: patricia.dobrikova@truni.sk