Ideo centisimi

FORMA AUTEM HOMINIS EST ANIMA RATIONALIS, QUAE DE EST IMMORTALIS.

Základnou podobou človeka je však rozumom nadaná duša, ktorá ako taká je nesmrteľná.

Bola to šťastná chvíľa, keď sa 27. júna 1914 v pražskom dome, kde sídlili Múzy, ozval detský plač, lebo sa v ňom narodil človiečik, ktorého ďalšie roky života sformovali na veľkého človeka. Zdeněk Mařatka sa narodil v rodine významného akademického sochára, Josefa Mařatku, a v tom istom dome bývali aj Antonín Dvořák a Jaroslav Věšín (neskorší dvorný maliar bulharského cára). Na toto prostredie Z. Mařatka často rád spomínal, lebo v ňom evokovalo spomienky aj na také osobnosti, ako sú T. G. Masaryk či Auguste Rodin.

V tomto prípade úplne presne platí, že múzy spájajú vedu a umenie. Otec bol mimoriadne pracovitý a syn Zdeněk zdedil nielen lásku k umeniu, ale aj pracovitosť. Príkladom jeho pracovitosti môže byť zoznámenie sa s endoskopickým vyšetrením žalúdka, keď bol ešte medik a nakoniec sa mu endoskopia stala celoživotným záujmom. Možno k tomu prispelo aj to, že ho do tejto metódy zasvätil najvýznamnejší pankreatológ, Karel Herfort. S Mařat­kovou pracovitosťou bola spojená aj precíznosť, vďaka ktorej mohol vypracovať endoskopickú terminológiu, ktorá má celosvetový význam. O mimoriadnych aktivitách, vedeckovýskumnej, pedagogickej, spoločenskej činnosti a o funkciách či ocene­niach bolo uverejnených viac prehľadov, laudácií a pod.

Pri storočnici pána profesora by som rád poukázal na niektoré jeho názory, ktoré ma zvlášť oslovili a o ktorých sme diskutovali pri našich stretnu­tiach. Zmienil som sa o umení a o vede, ale prof. Mařatka citlivo reagoval aj na politické dianie. Tvrdil, že vývoj vedeckého odboru v zemi, ktorá leží v ohnisku mocenských sporov a politických zvratov, nie je možné oddeliť od diania v okolitom svete a v spoločnosti.

Aký aktuálny názor aj pre súčasnú situáciu. Ťažkým obdobím pre Z. Mařatku boli prvé roky medicínskeho života spojené s 2. svetovou vojnou. Na vlastnej koži pocítil, čo znamená obmedzenie nielen osobnej, ale aj národnej slobody. Ako na osobnú obeť spomínal na hepatológa, doc. Alexandra Gjuriča, popraveného nacistami pre odboj. Za národnú obeť považoval zatvorenie vysokých škôl, znemožnenie klinického výskumu, rozmetanie perspektívnych pracovníkov na podradné miesta a obmedzenie kontaktov s vyspelými štátmi. ­Obdobie socializmu Z. Mařatka vystihol síce ako prajné pre vzdelávanie, ale táto podpora bola podmienená ideologickou konformitou, stratou vlastného úsudku a slobody myslenia, neskôr aj členstvom v komunistickej strane. Miesta na univerzitách boli obsadzované tými, ktorí sa predháňali v klaňaní sa vládnucej triede. Napriek normalizácii a intelektuálnej izolácii, ktorá nasledovala po Pražskej jari, považoval toto obdobie za povzbudzujúce, ale až November 1989 konečne zaistil slobodu bádania, cestovania a voľný styk so zahraničnými inštitúciami.

Osem politických režimov, ktoré Z. Mařatka prežil, spolu s medicínou a umením vybrúsili jeho charakter do hrán kvalitného diamantu. Všetci, ktorí sme pána profesora poznali, obdivovali sme už aj pri jeho vysokom veku jeho vitalitu. Keď sme sa ho opýtali, ako to robí, odpovedal: „Zo všetkých aspektov správnej životosprávy by som na prvé miesto dal pohyb. ­Pohodlie je najväčší nepriateľ človeka, a to platí aj pre jazdu autom. Ja používam auto iba na dlhšie cesty, nikdy nie v meste. Jazda autom v meste, pri ktorej je človek pripútaný a frustrovaný stresom z premávky je analógiou experimentálnej imobilizácie, ktorá sa používala u zvierat k vyvolaniu stresových porúch, ako napr. imobilizačného vredu žalúdka u krýs.“ Na tú istú otázku mal v rukáve aj inú – beťársku odpoveď, aj keď podotýkal, že to nie je jeho vlastný výrok: „Málo jím, hodně spím, mezi dědky nechodím.“

Pán profesor sedával na odborných podujatiach najčastejšie vpredu, často so zatvorenými očami a budil tak dojem, že spí. V nasledujúcich, vždy trefných diskusných príspevkoch nás vždy vyviedol z omylu. Za najväčšie životné šťastie považoval tvorivú činnosť, keď tvrdil: „Nie je to iba umenie a veda, ale akákoľvek činnosť, do ktorej človek vkladá niečo svojské a keď v uskutočňovaní svojej predstavy nachádza uspokojenie. Tvorivá práca, ktorá smeruje k rozvoju ľudských a kultúrnych hodnôt je jedným z hlavných aspektov, ktoré odlišujú človeka od zvieraťa, je dôkazom Božskej iskry, ktorá v každom človekovi drieme a pri vytrvalom úsilí vydá svoje plody.“ My v súčasnosti často lamentujeme, že nie sme mladší, lebo pri terajších možnostiach by sme toho dokázali viac. U tvorivých ľudí to tak podľa Mařatku byť nemusí, lebo „kdybych měl ze svého života volit jedno desetiletí, které bych chtěl znovu prožít, bez váhání bych zvolil to poslední.“

V svojich úvahách sa pán profesor nevyhýbal ani terminálnym fázam ľudského života a publikoval názor na vlastnú fázu in finem: „...vedomie naplneného života a čisté svedomie je najlepším predpokladom na prežitie životnej fázy – fázy umierania. V skutočnosti sa to podarí iba niektorým, ale keď majú tieto predpoklady, bolo by na škodu, keby ich nevyužili k rovnakému radostnému umieraniu, aký bol ich život.“

Často a rád spomínam na mnohé stretnutia s pánom profesorom. Napríklad počas VIII. motilitního sympozia v Brne sme sa ráno stretli na raňajkách v hoteli Voroněž. Pretože to bolo deň pred jeho 94. narodeninami, zagratuloval som mu a venoval som mu príbeh srbského kráľovského páru Obrenovičov, lebo na jeho tragickom konci sa podieľalo aj neplynové vzopnutie brucha. Z Mařatkových publikácií som vedel, že táto téma je jeho srdcu blízka. ­Potešil sa a keď neskôr prednášal na uvedenom sympóziu, náhle prerušil prednášku, dal mi materiály, ktoré som mu daroval ráno a vyzval ma, aby som ten príbeh prečítal, ako súčasť jeho prednášky. Rád aj spomínam, ako ma inšpiroval k štúdiu hemoroidovej choroby, keď v svojej monografii uviedol, že patrónom hemoroidov je svätý ­Fiaker. Podobne ma zaujala zmienka o príznaku sestry Jozefíny. Aj na tomto príklade inšpirujem sestry, aby si viac všímali pacientov. Pretože prof. Mařatka informáciu o sestre Jozefíne získal od doc. V. Jiráska, na detaily ma odkázal na neho.

Osobných spomienok mám veľa, cennejší je však jeho prínos pre slovenskú gastroenterológiu. Dňa 31. 12. 1989 mu bola udelená medaila k 150. výročiu Slovenskej lekárskej spoločnosti a 13. 9. 1993 sa prof. Mařatka stal čestným členom Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti. Pán profesor nikdy neodmietol pozvanie k účasti na podujatiach, ktoré sme na Slovensku organizovali. Obdivuhodné bolo, keď sa v zimných Tatrách ráno prvý preháňal na bežkách okolo Štrbského plesa, odpoludnia prednášal, diskutoval a večer sa aktívne zúčastňoval na spoločenských podujatiach. Tak sme spoznali, že okrem medicíny bol nielen obdivovateľom ženskej krásy, výtvarného a hudobného umenia, ale aj šťastným človekom medzi členmi svojej rodiny a aj milovníkom koní. S pánom profesorom sa dalo baviť o čomkoľvek a bol výborný diskutér aj vtedy, keď sme s ním nesúhlasili, alebo keď on nesúhlasil s nami. Mali sme veľké šťastie, že sme sa s ním mohli stretávať a veľa sa od neho naučiť. Za to mu aj od nás, slovenských gastroenterológov patrí veľká vďaka. Bez zveličenia môžem za seba povedať, že ma pán profesor, MUDr. Zdeněk Mařatka, Dr.Sc. obohacuje stále.

MUDr. Marián Kaščák, Ph.D.

Fakulta zdravotníctva TnUAD v Trenčíne

L. Novomeského 11, 911 08 Trenčín

marian.kascak@tnuni.sk